Ján Majer: SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Bratislava, marec 2012

MESÁROŠOVCI

RODIČIA MAMY ANNY

Môj dedo Karol (*1868 - †1949) si písal priezvisko po maďarsky Mészároš, so slovenským „š” na konci. Niektorí mamini súrodenci si ponechali pôvodné priezvisko Mészáros a niektorí si ho za Slovenského štátu, keď sa mená poslovenčovali, zmenili a začali si písať Mesároš.

Dedo Karol Mészároš

Dedo Károly Mészáros ako vojak a ako mladý muž

Moja babka Albertína (*1883 - †1917) bola z rodu Krížikovcov.

Hostinec Krizsik Férencz Vendéglö. Récse ca 1902.

MAMA A JEJ SÚRODENCI

Moja mama Anna (*1901 - †1972) bola najstaršia z deviatich súrodencov. Sedem zostalo živých, Ferko zomrel ako dvojročný v roku 1905, Margitka sa narodila aj zomrela v roku 1917, po babkinej smrti. Hrob mali spoločný na spodku cintorína pri hradskej. Ako deti sme im na hrob chodili zapaľovať sviečky. Hrob zrušili, keď na úkor cintorína rozšírili hradskú na terajšiu štvorprúdovku.

Súrodenci mamy sa správne volajú ujec a ujčiná, z otcovej strany strýc a stryná. Za našej mladosti sa miesto tety a ujca používali maďarské názvy – nény a báči.

Po smrti babky, pokiaľ sa moja mama nevydala, nahradzovala mladším súrodencom mamu. Aj po vydaji chodila vypomáhať, takže ja som k dedovi chodil od malička a keď som mal 5 rokov, už aj sám hore Výhonom. Cesta od cintorína po dedov dom na terajšom námestí A. Hlinku sa volala Výhon, lebo po nej sa vyháňali kravy na pašu. Pozor bolo treba dávať len cez hradskú, ale aj tam len občas nejaké auto prešlo a hore Výhonom to už bolo bezpečné.

Rača bola vtedy samostatná obec, mala cca 8 000 obyvateľov, z toho 2 000 Nemcov. Notár a úradníci boli viac-menej Česi.

Dedo vtedy už prenechal šenk Lexovi (*1912 - †1993), ako sme ho my volali, súrodenci ho volali Šándor (po maďarsky), a mäsiarstvo ujcovi Karolovi (*1907 - †1958).

Teta Paula (*1905 - †1998) bola slobodná a robila kuchárku. Dedo mal paholkov k dobytku aj slúžku a kuchárku a aj my sme mali slúžku, keď sme boli malí, lebo moja mama mala slabšie srdce. Vtedy bola na východe Slovenska bieda a mládenci aj dievky chodili do Bratislavy slúžiť.

   

Teta Paula a Zolibáči Marcinka.

Teta Paula sa vydávala za Slovenského štátu v roku 1942 ako posledná z maminých súrodencov. Ja som mal vtedy 14 rokov. Bola to parádna svadba.

Jej manžel Zolibáči (*1903 - †1992) bol major jazdectva a husárski dôstojníci mali vtedy parádne slávnostné uniformy: brigadírku, tmavohnedé sako so zlatými gombíkmi, biele rajtky, čierne čižmy, zlatý opasok a na ňom na ľavom boku zavesenú krátku dýku.

Sobáš bol v Bratislave na radnici. Teta Paula spomínala, že išli autom. Je to možné, ale len za Račou. Cez Raču išli v parádnom dedovom kočiari a Zolibáčiho dôstojníci v parádnych uniformách so šabľami, čo mali miesto dýk, ich cez Raču sprevádzali na koňoch. Zo sobáša zasa prichádzali na kočiari a husári, čo ich sprevádzali, im spravili pred dedovou bránou do hostinca špalier s vytasenými šabľami, cez ktorý prešiel kočiar do dedovho obrovského dvora. Ja som bol z tej parády unesený!

DOM A DVOR DEDA KAROLA

Vľavo vedľa dedovho domu bol veľký nemecký dom, takmer do polovice námestia. Mal vchod s veľkou bránou hneď vedľa deda a tiež mal veľký dvor. Vpravo od brány do dvora dedovho domu boli dve okná prednej izby. Napravo od dedovho hostinca viedla ulička na Kopanice.

Keď sa z námestia vošlo pod bránu, vchod bol asi 10 metrov krytý oblúkovitou klenbou. Až potom začínal veľký dvor, ktorý sa lichobežníkovo rozširoval. Dvor mohol byť dlhý asi 60 metrov.

K dedovi sme chodili radi, lebo tam bolo dobre. Keď sme boli celkom malí, hovorili sme dedovi „dedinko”. Ja so starším bratom Gustom sme boli prví vnuci a tam sme dostávali dobroty a krachelku, tak sa vtedy volala sladká limonáda. A ako chlapci sme pomáhali, napríklad nás posielali do pivnice pre chlieb, keď sa hore minul.

Dedo dvakrát týždenne zabíjal vo vlastnej jatke svine a robil mäsiarske výrobky. Priamo v strede jatky bola aj udiareň. Neskôr, keď v Bratislave vzniklo veľké mäsiarstvo Manderla, už údenárske výrobky nerobil, ale sa chodili nakupovať k Manderlovi. Obyčajne chodil pre ne na kočiari ujo Lexa. On chodil preto, lebo ujo Karol robil výsek mäsa a o hostinec sa vtedy staral dedo a teta Paula. Išlo sa vždy doobeda, keď nebolo veľa hostí. Vtedy nechodila do Rače električka a ešte ani z Dynamitky autobus, tak sa chodilo s koňmi. Pri vstupe do mesta sa pri Krasňanoch platilo mýto pri ceste v mýtnej búdke. Lexa ma brával so sebou, aby som strážil kone pri terajšej starej tržnici, keď on išiel pre výrobky. Údené výrobky vždy doniesli až do koča Manderlovi učni. Lexa mi vtedy ako prvákovi Ľudovej školy (teraz ZŠ) za stráženie koní kúpil môj prvý kožený remeň do nohavíc. Mám ho dodnes, aj keď mi je malý. Vtedy to bola veľká vec, lebo kožený opasok nikto z mojich rovesníkov nemal. Lexa bol môj najmilší ujec až do smrti. Zomrel 81-ročný v roku 1993.

Svine sa chodili nakupovať do Pišpeku (terajšie Biskupice) a na „Maďary”. Keď som bol väčší a dedo išiel kupovať svine, tak ma brával so sebou. Chodievali sme kočiarom, ale predtým si dedo vždy zistil, aký je vo Vrakuni vodný stav Malého Dunaja, či sa dá kočiarom prejsť, lebo dookola cez Bratislavu a Prievoz to bolo ďaleko. On dohodol a zaplatil ošípané a ujec Lexa s ujom Karolom potom išli pre ne. Cestou sa dedo vždy zastavil u viacerých kolegov-šenkárov – skoro všetci sa vtedy na okolí poznali. Tam sme si dali guláš, on víno a ja krachelku. A obyčajne sme sa zastavili aj u Krížikov v Biskupiciach, ktorí tam mali veľké hospodárstvo aj hostinec. To boli krstní mojej mamy a nás mali veľmi radi.

Aj keď sme k dedovi chodili radi, jednu vec sme radi nemali, aj keď sme za ňu vždy dostávali 5 Kč, čo bol za I. ČSR veľký peniaz. Totiž dedo mal dvoch veľkých bernardínov, ktorí sa cez noc vypúšťali, aby strážili veľký dvor. A keďže boli kŕmení mäsovými odpadkami, vždy po celom dvore rozťahali kosti a dedo nám ich kázal zbierať. Kostí bolo aj za celé vedro.

Ešte jednu vec spomeniem. Bola to Lexova a naša užitočná zábavka.

Pretože z jatky aj zo šenku sa dostávalo do kanála dosť mastnoty a aj kúsky mäsa a odpadkov, rozmnožili sa tam potkany. V noci sa báli vyjsť na dvor, lebo by ich psi roztrhali, tak sa držali v kanáloch. Tam sa nebáli ani cez deň. Najprv ich strieľal ujo Lexa a neskoršie, keď sme vyrástli, aj Gusto a ja. Lexa alebo ujo Karol nám dal kúsok mäsa. My sme otvorili mrežu kanála a návnadu sme dali k spodnému odtoku. Kanál bol v strede pod bránou, kde končilo zakrytie vchodu do dvora. Tam sa do kanála obyčajne vylievali pomyje aj špinavá voda zo šenku a z výseku mäsa. Potkany prichádzali od potoka, odspodu hore kanálom. Lexa mal malorážku a keď nešiel strieľať on, požičal ju nám. My sme sa postavili nad kanál s odistenou malorážkou a namierili sme cez kanálovú mrežu na návnadu uloženú v strede. Keď potkan vystrčil hlavu, stačilo potiahnuť kohútik a dostal to rovno do hlavy. Voda ho potom odplavila. Niektoré však boli také šikovné, že nám zobrali návnadu tak, že sme ani nestihli vystreliť.

DEDOV HOSTINEC

Dedov hostinec sa volal „U troch zajacov”. V priečelí domu bolo vľavo malé okno z výseku mäsa. Potom bola veľká brána, ktorá sa celá otvárala. Vrch bol oblúk a v ľavej časti brány boli dvere, ktorými sa vchádzalo do hostinca aj do výseku mäsa. Brána sa celá otvárala len vtedy, keď sa išlo dnu s kočom alebo vozom. Nad bránou bola asi metrová tabuľka, kde boli namaľovaní traja zajaci a nápis: Hostinec U troch zajacov.

Hostinec Mészáros Károly, Récse ca 1918.

Keď sa vošlo pod bránu, na ľavej strane bol výsek, kde ujec Karol dva alebo trikrát v týždni predával mäso zo svíň, ktoré sa hore v jatke dvakrát týždenne zabíjali. Pred veľkými sviatkami aj viackrát. Dlho sa robil len výsek bravčového mäsa a výrobky zo svíň, neskôr aj z hovädzieho mäsa. Kravy a býky sa zabíjali na obecnom bitúnku pri hradskej oproti Henčlovej píle.

Hneď za výsekom bola obytná časť, kde boli tri, či štyri izby – obývačka a spálne. Kuchyňa bola len v šenku. Za obytnou časťou bola prešovňa, kde boli dva veľké preše a veľké kade, kam sa dávalo hrozno pomleté pred prešovaním na veľkom mlynku. Červené mleté hrozno v nich chytalo farbu asi týždeň až dva, pokým sa vyprešovalo. Do veľkej čistej kade sa prelieval z gbelíkov vyprešovaný mušt. Ručnou pumpou s dlhými hadicami sa potom stáčal z kade mušt cez dvor do veľkých sudov v pivnici. Pivnica bola pod prednou a zadnou izbou hostinca a ešte aj pod „sólou”, ako sa vtedy hovorilo tanečnej sále za zadnou izbou. Prešovňa mala malé dvere, ale aj veľkú bránu, aby sa tam dal zasunúť voz s kaďami s hroznom. Vonku pri prešovni bola ručná studňa, pretože pri prešovaní aj po ňom bolo treba veľa vody na umývanie všetkého, lebo pri robení vína sa musí veľmi dbať na čistotu náradia a kadí. Voda z pumpy tiekla do kamenného výpustu a z neho do kanála. Z tej studne sa nosila voda aj do šenku.

Pred časťou prešovne a vedľajšej garáže bol veľký prístrešok do dvora, kde boli stoly a stoličky. Tam sa sedávalo v lete, keď bolo vnútri dusno a horúco. Obsluhovalo sa zo šenku zvnútra. Za prešovňou bola garáž pre dva koče a konské povozy, ktoré sa momentálne nepoužívali. Veľký rebriňák sa nechával na dvore. To bol najbežnejší voz, ktorý mal pevnú podlahu, ale boky boli len silné rebriny, hore širšie a dolu užšie, podľa toho, aká bola široká spodná podlaha. Vrchné rebriny boli vpredu aj vzadu stiahnuté železnými tyčami s kruhmi na konci, ktoré sa navliekali na hornú rebrinovú guľatinu. Rebriňák mal vzadu brzdu, točením ktorej sa priťahovali na zadné kolesa na reťaziach pakne. Predné kolá nemali brzdu. Sedelo sa vpredu na hobľovanej doske, ktorá sa kládla na silnú hornú rebrinovú guľatinu. V zime sa na dosku dávala deka a deky sa dávali aj na kone, keď dlhšie stáli. Rebriňáky sa používali na bežnú ťažkú prácu. Na nich sa zvážalo seno, drevo z hôr, hrozno v kadiach a pod. Keď bol voz plne naložený a išlo sa z veľkého kopca napríklad v lese a nestačili brzdy, brzdilo sa tak, že sa do zadného kola strčil silný drúk, aby sa kolo netočilo, ale len šmýkalo. Drúk sa vždy vozil na spodku rebriňáka.

Za garážou bolo otvorené betónové veľké hnojisko, kam paholci zvážali denne hnoj od svíň, koní aj lichvy. Hnoja bolo treba veľa, lebo vtedy sa nepoužívalo umelé hnojivo. Hnojom sa hnojilo všetko: role, vinohrady aj záhrady. Hnojovicou sa hnojili lúky. Za hnojiskom bola jatka, kde sa zabíjali svine a za tým ešte veľká ľadovňa. Nad nimi bolo na poschodí ubytovanie pre čeľaď – paholkov a slúžky.

Dedo mával obyčajne dvoch paholkov a dve slúžky, lebo práce bolo veľa s koňmi, ošípanými, aj lichvou a tiež v hostinci a v byte. Paholci aj slúžky chodili z východného Slovenska, kde bola vtedy bieda. Moji ujcovia a ujčiné – teta Paula a pokým sa nevydala, aj teta Mariška (*1910 - †1964), mali práce dosť v kuchyni a šenku, ujo Karol aj vo výseku mäsa, takže všetko upratovali len slúžky.

V hornom čele dvora bol psinec a chlievy pre ošípané. Dedo mal aj vlastný chov ošípaných a niekoľko chlievov aj pre svine, ktoré kupoval na zabitie.

Na pravej strane dvora vedľa svinských chlievov bola stajňa pre kone, vedľa, smerom dolu, stajne pre lichvu – kravy. V nich boli umiestnené aj sliepky, lebo tam bolo teplo. Pod tým bola „sóla”, ktorá mala vchod z dvora aj zo zadnej izby. Z dvora boli aj veľké dvere do pivnice. Za sólou bol už hostinec.

Hostinec bol členený takto: spod brány sa vchádzalo tromi schodíkmi do podlhovastej chodby, z ktorej napravo sa išlo do prednej hosťovskej izby pre váženejších hostí, v strede do kuchyne a vľavo do zadnej izby. Kuchyňa bola asi od jedného metra vyššie presklená, aby bolo vidieť, kto ide do prednej aj zadnej izby.

Do šenku (výčapu) sa išlo v strede z kuchyne otvorom bez dverí oproti vchodu z predsiene. Oproti vchodu z kuchyne bolo v šenku veľké okno. Napravo sa išlo do prednej, hosťovskej izby, kam chodila honorácia a „nóbl“ hostia. Tam obyčajne honorácia hrávala mariáš. Naľavo sa išlo do zadnej izby. Tá bola pre plebs a robotníkov. Pri vchode do zadnej izby boli pípy (točky) na pivo a veľký drez na umývanie pohárov, tanierov a pod. To robila vždy jedna slúžka alebo ten, kto mal čas.

Napravo, kadiaľ sa išlo do prednej izby, boli dva pulty. Naľavo nad schodmi do pivnice bol veľký pult, kde bolo pečivo a krájal sa chlieb, ktorý bol uskladnený v pivnici. Napravo, hneď pri stene, bol druhý veľký pult, kde boli mäsiarske a údenárske výrobky a krčahy s bielym a červených vínom, z ktorých sa nalievalo do pohárov. Nad pultami boli zavesené skrinky na poháre (krígle).

Zo šenku sa išlo schodmi do obrovskej pivnice, kde boli veľké sudy. Do nich sa pri prešovaní stáčal mušt a robilo sa víno. Boli tam uložené aj chleby, ktoré sa vždy piekli na viacero dní a nás ako deti pre ne posielali.

V šenku bol okrem točky piva (sudy sa narážali v pivnici) a džbánov na biele a červené vína a veľkej bomby na sódovku aj pult s mäsiarskymi výrobkami ako tlačenka, údený jazyk, oškvarky atď., čo si hostia radi dávali k vínu a pivu. Aj zato mal dedo veľkú návštevnosť, lebo okrem vlastného dobrého vína mal vždy čerstvé mäsiarske a údenárske výrobky, čo v iných šenkoch nebolo.

Za chlievmi na konci dvora boli za mojich mladých liet vinice. A za nimi les. Samozrejme, boli tam aj veľké povaly, ale tam sme mali zakázané chodiť, preto si ich ani veľmi nepamätám. Viem iba, že raz mi ich ukázal ujo Lexa.

Pohľad na hostinec z Výhona. Račištorf ca 1944 (?).

Hostinec mal výbornú polohu, lebo bol na kraji námestia a rovnako ďaleko bolo z Horného aj Dolného konca a neskoršie aj z Pozotórie, kde sme mali my postavený dom. Napravo od hostinca bola vtedy ešte len ulička na Kopanice a do lesa. Neskôr tam bola cesta a teraz asfaltka do račianskeho „Beverly Hills”, ktoré vzniklo na mieste Kopaníc, a ďalej – do lesa až k Horskej vinárni.

Hneď na druhej strane uličky bolo pekárstvo pána Prokeša, odkiaľ bral dedo pečivo a chleby a neskôr sme tam nosili piecť chlieb aj my zdola. Vtedy sa chlieb v obchodoch ešte nepredával. Chlieb a pečivo sa kupovalo čerstvé priamo od pekára alebo mama zamiesila doma na chlieb. Ten sa nechal vykysnúť v šúpolovom okrúhlom alebo podlhovastom válovčeku a prikrytý čistou utierkou sa odniesol k pekárovi upiecť. Pekár povedal, podľa toho, koľko mal pečenia, kedy treba pre upečený chlieb prísť. Chlieb sme ako chlapci k pekárovi nosili a ešte radšej preň chodili, lebo teplý chlieb chutí najlepšie.

Môj dedo mal okrem rolí aj tri vinohrady: Šprinzle, tie boli na začiatku dnešných Krasňan, Záhumenicu a Ružu (hovorilo sa Rúža) na Prešovni, na konci Dolného konca. Na oberačku chodila celá rodina a dedo si ešte volal aj oberačov z dediny, ktorým za to platil. Do Ruže sme chodili najradšej, lebo tam bolo voňavé hrozno, ktorému sa hovorilo „cinyfandel”, terajší Silván, Iršaj Olivér a „čaba” (Čabianska perla).

Dedo mal aj druhý dom na dolnom konci, kde bola Záhumenica. Vtedy sa v Rači na Dolnom aj Hornom konci bývalo vo dvoroch. V jednom dvore bývalo 5 aj 10 rodín. Dvor bol široký asi 7 až 10 metrov, aby sa dalo vojsť s vozom a po obidvoch stranách boli pristavované postupne, ako ľudia prichádzali, jednotlivé domy tesne na sebe.

Vo dvore bývali rodiny s deťmi, ale aj úplne cudzí ľudia, niekoľko rodín. Vo väčšine dvorov bola súdržnosť a ľudia sa nehádali, skôr sa brali ako príbuzní alebo dobrí známi.

Dedov dom stál nad Záhumenicou, napravo na konci dvora, kde, ako si pamätám, nikto nebýval. Bol tam sklad obilia, prešovňa a pivnica. Prakticky celá úroda zo Záhumenice sa tam prešovala, aj sa v pivniciach uskladnila. A uskladňovalo sa tam aj obilie z rolí. Dvor bol na konci širší, aby sa tam dalo otáčať s konským povozom. Odtiaľ sa vozila kŕma pre kone a dobytok aj víno, keď sa minulo vo veľkej pivnici.

ZABÍJAČKA U DEDA VO DVORE

Dedo obyčajne zabíjal svine dvakrát do týždňa.

Večer pred zabíjačkou sviňa nedostala žrať, aby nemala plné črevá, lebo tie sa vtedy zužitkovávali. Slúžky ich niekoľkokrát vyprali so sódou, neskôr so saponátom a v čistej vode preplachovali dovtedy, pokiaľ dedo ovoňajúc ich nepovedal, že už sú dobré. Do nich sa potom plnili jaternice, krvavničky a klobásy.

Pokiaľ sviňu neopaľovali, vohnali alebo – keď nechcela ísť – dotiahli ju na štranku (silný ľanový povraz) do jatky. To robili paholci. V jatke ju už obyčajne čakal ujo Karol, ktorý ju klepol po čele sekerou alebo špeciálnym nástrojom, ktorým sa zabíjali býci. Bola to taká fajka na rúčke, aká je na sekere. Kovová fajka mala na jednej strane otvorenú rúrku a na druhej bolo plné zakrútené železo. Neskôr sa to robilo už zabíjacou pištoľou na slepé náboje.

Keď sviňa padla, obyčajne dedo dlhým ostro nabrúseným nožom sviňu pichol. Tam už niekto podržal prichystaný vajdlink, do ktorého sa nachytala krv na krvavničky.

Svine vždy pichal – pokiaľ vládal – dedo, lebo on to vedel najlepšie a vždy presne trafil. To bolo dôležité, aby sviňa čo najrýchlejšie stiekla z krvi a jednak preto, aby krv dobre tiekla, lebo keď sa dobre netrafilo, netiekla krv a bolo treba pichať znova.

Ja som mal najradšej zabíjačky v zime, keď svine zabíjali a opaľovali. Väčšinou to boli bakone, hnedé alebo fľakaté svine s kučeravou srsťou. Bolo to maďarské plemeno, ktoré sa chovalo aj na južnom Slovensku.

Paholci nachystali na dvore kopu slamy a keď bola sviňa zabitá, položili ju na slamu a slamu zapálili. Opálená sviňa sa musela potom ešte ostrými nožmi oholiť. Z opaľovaných svíň robil dedo strašne dobrú slaninu. Sviňa musela mať slaninu hrubú aspoň 8 cm. Dedo z nej narobil pásy, ktoré na hrubo natrel špeciálnou zmesou soli a cesnaku a nechal vonku poriadne vymrznúť. Nikdy som lepšiu slaninu nejedol. Tá slanina sa krájala ako maslo. Tú ale dedo nepredával, bola len na doma a pre jeho rodinu. Samozrejme, že sa robili aj mäsiarske výrobky: klobásy, jaternice, krvavničky, oškvarky, paprikovaný a solený podbradok. Tie sa predávali vo výseku, ale hlavne v hostinci.

V hostinci sa podávali aj obedy, ktoré pripravovala teta Paula. Okrem gulášov – tie sa najviac konzumovali v zadnej izbe – mali aj trvalých stravníkov, ktorí sa grupovali zo slobodných úradníkov, učiteľov a z honorácie. Bolo ich dosť, lebo teta Paula varila vynikajúco, väčšinou domácu stravu.

Podávali sa aj rôzne špeciality a minútky, ktoré robil ujo Lexa. Ten sa vyučil za kuchára a cukrára v Prahe a tiež vynikajúco varil. Jeho zákusky a tiež torty boli nezabudnuteľné. Hovoril z nich pražský grif.

Tovarišský list Alexandra Meszároša. 9. marec 1931.

Výučný list Alexandra Meszároša.List.vyucny. 9. marec 1931.

Výučný list - Lehr Zeugnis Alexandra Meszároša. 1. júl 1933.

Alexander Lexa Meszároš. Františkovy Lázně 1962.

Ešte k tej fajke. Raz, keď ujo Karol zabíjal na obecnej jatke býka, som bol pri tom. Býka tam doviedli na reťazi, ktorú mal na rypáku. V strede jatky bol zabetónovaný kovový krúžok. Reťaz sa prevliekla cez krúžok a hlava býka sa pritiahla k zemi. Tam už prichystaný ujo Karol klepol býka do stredu čela tupým koncom – trubkou. Keď býk padol na betón, rýchlo ho zapichli nožom pod krk. Niekedy mu krk aj podrezali.

Kravy a býky sa zabíjali na obecnom bitúnku pri hradskej oproti Henčlovej píle.
Na rube fotografie je ceruzkou napísaný text: Karol 20/II 926.
19-ročný ujec Karol je tretí zľava.

Na obecnú jatku chodil zabíjať aj rabín kóšer jahňacinu aj iné.

ĽADOVŇA A ĽADOVÉ HRANOLY

Za mojej mladosti bývali oveľa väčšie zimy ako teraz. Na Henčlovom rybníku, kam sme chodili v lete chytať vodne blšky pre rybičky, ktoré sme si nachytali v potoku a dali do akvária, bývali v zime silné ľady, aj vyše 30 cm.

Henčl bol podnikateľ, ktorý mal pílu a na gátroch pílil stromy na hranoly a dosky. Dobre prosperoval, lebo vo vtedajšom Račištorfe a na okolí sa stavalo veľa domov. Na chladenie strojov a píl potreboval vodu. Neviem, či postavil pílu k existujúcemu rybníku alebo urobil k píle umelý rybník.

Rybník bol cez dve ulice od nás a chodievali sme k nemu takmer denne pre blšky rybičkám, čo sme chovali. V lete sme sa v ňom niekedy aj napriek zákazu okúpali.

Keď rybník zamrzol a ľad bol aspoň 20 cm hrubý, dedo najal robotníkov a tí so sekerami ľad rúbali. My sme sa chodili na to pozerať. Najprv vyrúbali taký obdĺžnik cca 1x2 m, ten hasičskými hákmi vytiahli na ľad k brehu a tam ho rozrúbali na menšie hranoly, aby sa dali nakladať na voz. K rybníku prišli paholci s koňmi a špeciálnym vozom, ktorý mal korbu oplechovanú.

Dedo voz kúpil hlavne na vozenie kúpených svíň, ale aj na iné účely, napríklad na dovoz ľadu, údenín z mesta alebo iných tovarov. Miesto kolies mal pneumatiky, takže išiel úplne ticho. Bolo to potrebné aj preto, že sa na ňom chodilo pre údeniny do mesta a tam sa už vtedy nesmelo s vozmi na kolárskych drevených okutých kolesách, lebo robili veľký hluk. Keď sa išlo pre svine, nasadili na korbu napevno železné mreže, aby svine nemohli vyskočiť. Mreže mali vzadu dvierka, kadiaľ sa svine nakladali. Voz bol oplechovaný preto, aby sa dal ľahko umyť.

V zime na voze paholci vozili ľad a ukladali do ľadovne. Ľad sa najprv ukladal cez dvere z jatky do ľadovne. Keď bol až po dvere naukladaný, vošiel jeden paholok do ľadovne zvonku cez otvor a z voza mu podávali alebo hádzali kusy ľadu a on ich ukladal. Keď bola ľadovňa plná, otvor sa vyplnil a utesnil slamou a nepriedušne zatvoril. Ľad tam vydržal až do budúcej zimy.

Vtedy ešte neboli chladničky ani mrazáky. Mraznička bola drevená oplechovaná debna, veľká asi ako kuchynský stôl. Vo vnútri bola menšia plechová vaňa a do medzery medzi bočné steny a vaňu sa naukladal rozdrvený ľad. Do vane sa odkladalo nepredané mäso. Tento vtedajší „mrazák” mal ťažký odizolovaný odklápací vrchnák. Na spodku mrazáka bola malá dierka na odtok roztopeného ľadu do vedra. Mäso v mrazáku vydržalo aj týždeň. Občas sa musel ľad doložiť. Podobne sa ľad používal aj na chladenie piva. Ľad sa dával aj okolo trubiek, cez ktoré sa z pivnice točilo pivo.

VINICE A OBERAČKA

Dedo mal tri vinice. Vo viniciach bola vtedy celý rok robota, lebo nebola žiadna mechanizácia. Vinič bol vtedy sadený asi ¾ metra od seba. Každý kĺč (koreň) bol priviazaný na svoj agátový štek (asi 1,5 metrový agátový kolík). Prvá robota vo vinohrade bola strihačka vo februári. Odstrihávali sa staré révy na 2-4 očká.

Potom prišla najťažšia robota – kopačka. Celý vinohrad sa musel porýľovať ručne a muselo sa dávať pozor, aby sa neodreli kĺče. Potom plevačka. Pri plevačke sa odstraňovali šibáky, na ktorých nebol kvet hrozna. Súčasne sa robila viazačka. Ostávajúce výhonky sa priväzovali spočiatku morskou trávou alebo pántom (dlhá usušená tráva), neskôr už len povrazmi o štek.

Keď zapršalo a vinič chytala perenospóra (žltnutie a opadávanie listov), muselo sa striekať, niekedy podľa počasia aj trikrát za rok. Striekalo sa modrou skalicou rozmiešanou s vápnom a vodou. Na to boli takmer v každom vinohrade zabetónované skruže, kde sa postrek namiešal. Každý kĺč-peň sa musel postriekať. Striekalo sa z drevenej menšej putne, ktorá mala popruhy a dávala sa na chrbát naplnená roztokom. Zo spodku putne išla hadica, na ktorej bola nasadená dvojitá mosadzná tyčka. Vonkajšia tyčka sa ručne posúvala k sebe po vnútornej tyčke a vtedy z nej striekala ako sprcha zmes z putne. Fungovalo to asi tak ako dnes napríklad vrchnák na fľaške Septonexu. Pritom si bolo veľmi treba dávať pozor na oči kvôli agresívnej skalici.

Ďalšia ťažká robota bola škrábačka. Podľa počasia sa 2-3-krát musela so škrabákom oškriabať všetka burina, čo v riadkoch a pri kĺčoch narástla.

Dedo si na ťažkú robotu vo vinohrade – kopačku, škrábačku a striekanie – najímal chlapov na tzv. „tovarich”. Obyčajne nezamestnaných alebo takých, čo si tým na jar a cez leto privyrábali, lebo bola chudoba. Väčšinou si na to brali dovolenky. Na tie ľahšie práce a niekedy aj na škrábačku chodili na tovarich aj ženy. Tovarichár dostával na deň 20 Kč (to bolo vtedy dosť peňazí) a pol litra vína.

Najkrajšie bolo, keď na jeseň nastal čas oberačiek. Na oberačku chodila celá rodina a keď bolo treba, dedo si najal ešte aj ženy. Ťažkú robotu – putnovanie – robili paholci alebo chlapi, čo sa chceli ukázať, že to zvládnu a ako mládenci aj my, keď sme chceli pochvalu, že už na to máme.

Oberalo sa obyčajne cez pracovné dni a v sobotu. V nedeľu sa vtedy nerobilo. My sme obyčajne chodili rovno zo školy, lebo tam bolo pre oberačov vždy čo jesť: salámy, oškvarky, chlieb a pre dospelých víno, pre nás krachelky. Jesť sa muselo mimo vinohradu, aby nepadol chlieb do hrozna, lebo by víno skyslo.

Skoro ráno pristavili paholci na spodok vinohradu voz – rebriňák s kaďami, aby sa nemuseli nosiť putne nahor. Potom jeden paholok rýchlo odviedol kone domov do maštale a vrátil sa putnovať. Na voze boli dve veľké kade, putny, muštlovnica, schodíky a vedrá.

Putny po račansky „putňe” sa rozostavali po chodníku. Chodníky boli na oboch stranách a oddeľovali vinohrad od susedov. Putne sa rozmiestňovali 5-10 metrov od seba, podľa odhadu úrody. Oberalo sa do vedier záhradníckymi nožnicami alebo nožom. Plné vedrá sa vysýpali do putní.

Putne boli asi meter vysoké, elipsovité drevené, dolu sa zužujúce, železnými obručami stiahnuté nádoby. Na nich boli pripevnené popruhy – gurtne. Plná putna vážila asi 70 kíl aj viac.

Putnárovi sa pomohla putna dať na chrbát. Frajeri ju odniesli aj na jednom pleci. Putnár odniesol putnu k vozu, schodíkmi vyšiel na voz, priamo z pleca vysypal putnu do kade.

Keď bolo v kadi viac hrozna, umuštlovalo sa muštlovnicou, aby sa do kade vmestilo viacej hrozna. Muštlovnica bola z jedného kusa dreva vystrúhaný drúk asi meter dlhý, ktorý sa dole rozširoval asi do 20 cm.

Keď boli kade plné, paholok doviedol kone a odviezol hrozno do prešovne. Hrozno sa muselo ešte večer pomlieť, dať do kadí a nabiť prvé preše. Mlynky na hrozno boli také, že sa pripevňovali priamo na kaďu alebo boli na stojane, ale na takom, že z mlynka padalo pomleté hrozno rovno do kade.

Z kade sa naberalo pomleté hrozno takými drevenými okovanými gbelíkmi, na ktorých jeden drevený diel bol vyšší ako ostatné a v ňom bola diera, aby sa dal dobre chytiť.

Preš sa nabíjal zvrchu. Liatinový okrúhly spodok mal v strede oceľovú tyč, navrchu so závitom, na ktorý sa, keď bol preš plný (nabitý), nasadila doťahovacia hlavica. Na okraji liatinového spodku bol žľab, do ktorého tiekol mušt, keď sa priťahoval preš a v jednom mieste mal lievik, ktorým tiekol mušt do gbelíka alebo malej kade. Na liatinový spodok sa nasadili bočné steny preša z dvoch polovíc obručí, na ktorých boli asi pol centimetra od seba nakované silné drevené dubové laty. Všetko bolo masívne, lebo pri doťahovaní preša tam pôsobili veľké tlaky.

Keď bol preš plný, navrch sa dali polkruhovité dosky a na ne sa vždy priečne okolo stredu kládli drevené hranoly asi 10x10 cm hrubé. Po čase, keď bolo hrozno v preši stlačené tak, že sa nedalo doťahovať, museli sa pridávať ďalšie hranoly. Na hranoly tlačila zvrchu hlava po závite strednej osi. Do hlavy sa nasadila železná tyč, ktorá presahovala okraj preša asi o pol metra. Keď sa tyč tlačila dopredu, hlava išla po závite dolu a tlačila na hranoly. Dozadu išla tyč naprázdno.

Spočiatku to išlo ľahko, ale keď už bolo hrozno stlačené do polovice preša, doťahovalo sa ťažko. Ako mládenci sme radi preš doťahovali a pri tom koštovali čerstvý, z preša vytekajúci mušt.

Mušt sa meral muštomermi, takými sklenenými akoby teplomermi, ktoré ukazovali cukornatosť. Ak mal mušt menej ako 21-22 Klosteneuburských stupňov, dosladzoval sa na príslušnú cukornatosť. V tom čase sa ale mušt málokedy prisladzoval, lebo hrozno sa nechávalo, ak to počasie dovoľovalo, dlhšie na koreni, aby nabralo cukornatosť. Cukor bol na také veľké množstvá vína, ako dedo potreboval a vyrábal, aj vtedy drahý špás.

Spod preša sa mušt nalieval do veľkej čistej kade a stade sa ručnou pumpou a dlhými silnými hadicami stáčal do veľkých sudov v pivnici. Hadice sa ťahali z prešovne cez dvor a veľké železné dvere z dvora po schodoch až do sudov. Ku koncu už niekto musel dolu pri sude dávať pozor, aby sa mušt neprelial.

Dnes sa už všetko vo vinici robí mechanizovane. Vinič sa ťahá ako vertigo na oceľových tyčiach alebo na drôtenke. Riadky sú asi 2,5 metra od seba a všetko okrem strihania, plevačky a viazania sa robí traktormi. Oberá sa tiež strojne. Miesto starých ručne doťahovaných prešov sú veľké rotačné kovové elektricky hnané valce s dierkami a mušt tečie do veľkých oceľových kadí pod nimi. Odtiaľ sa elektrickými čerpadlami stáča mušt do umelohmotných alebo nerezových valcov. Holt, mechanizácia pokročila!

MAJEROVCI

Žiaľ, o mojom dedkovi a babke z otcovej strany viem veľmi málo, aj to len z počutia, pretože zomreli skôr, ako som sa narodil.

RODIČIA OTCA AUGUSTÍNA

Môj dedko Štefan (*1858 - †1904) bol hostinský v Hasprunke, terajšej Studienke, kde je aj pochovaný. Zomrel v nemocnici, keď ho tam doviezli popáleného od petroleja. Vraj bola v jeho hostinci zábava a na nej sa svietilo na strope zavesenými petrolejkami. Keď jedna z nich dohorievala, dedo ju chcel doliať, ale nechcel kaziť zábavu, preto nedal lampu dole, ale dolieval ju tak, že odšrouboval knôt a keď ju chcel doliať, prasklo na lampe sklo a jeho oblial horiaci petrolej.

Ja som viacej razy, keď som sa vracal z poľovačky v Mikulášove, chcel nájsť dedov hrob, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Podarilo sa mi to až vlani, keď som do Hasprunky zobral Petra Horáka, vnuka Irmanény, ktorá sa o hrob starala až do svojej smrti v roku 1989. Peter ju tam niekoľkokrát viezol a on jediný vedel, kde dedov hrob je. Žiaľ, našli sme už len kríž, pretože keď sa nikto o hrob nestaral, predali miesto niekomu inému. Liatinový kríž s betónovým základom tam našťastie nechali. Ja som odmontoval zhrdzavenú tabuľku, nechal som ju vypieskovať, nafarbiť a napísať na ňu meno, rok narodenia a úmrtia. Až bude teplejšie, zájdeme do Hasprunky s Lacom Feckom, očistíme a nafarbíme kríž na čierno, ako je aj tabuľka, a pripevníme tabuľku.

O babke Júlii, rod. Jankovej (*1861 - †1925) viem ešte menej. Zrejme posledné roky žila u Irmanény (*1901 - †1989), pretože je pochovaná v Bratislave na Martinskom cintoríne v spoločnom hrobe s Irmanény a jej mužom Ďusibáčim Kozmom (*1897-†1974) a Pištabáčim (*1884-†1950), najstarším otcovým bratom.

OTEC A JEHO SÚRODENCI

 

Ágoston Majer 27. apríla 1915 a ako vojak c. k. armády ca 1918 (?).

Otec Augustín (*1896 - †1970) mal sedem súrodencov. Poznal som len štyroch: Pištabáčiho (*1884 - †1950), Rézinény (*1886 - †1969), Irmanény (*1901 - †1989) a Tonibáčiho (*1903 - †1948). Až z Rodostromu som zistil, že traja súrodenci zomreli: Huberta (*1888) zomrela ako trojročná, Anna (*1891) ako dvojročná a Hedviga (*1894) ako jednoročná.

Najstarší otcov brat Štefan Majer bol riaditeľom školy a kantorom–organistom v Záhorskej Bystrici. Po ňom je tam dnes pomenovaná aj ulica. Ako organista–„rechtor” mal povinnosť piecť a roznášať pred Vianocami všetkým občanom oplátky. Piekli mu ich ženy z domácnosti u neho už od začiatku decembra a tiež ony alebo miništranti ich potom po dedine roznášali. Od občanov dostávali múku, vajcia, masť, prípadne aj víno. Z toho sa potom piekli ďalšie oplátky. Za manželku mal Gitu Kozákovú. Jej brat bol riaditeľom banky v Senici. Deti nemali. Po smrti Pištabáčiho v roku 1950 sa odsťahovala do Senice a tam je aj pochovaná. Keď som bol v Senici na vojenskom cvičení, bol som ju navštíviť. Žila tam sama v rodnom dome.

Rézinény bola vydatá za Šandorbáčiho Amona (*1880 - †1962). Bývali o dve ulice ďalej od nás, na rohu Víťaznej a Oráčskej ulice. Mali dcéru Margitu – bola to naša najstaršia sesternica. Vydala sa za Johana Bemhausera, ktorý bol pedikérom u Veľkého Baťu v Bratislave a občas u nás robil celej staršej rodinnej generácii pedikúru. Syn Karol vyštudoval na stavebného inžiniera vo Viedni. Tam si našiel aj ženu, Juhoslovanku Ružicu. Karol bol vysokoškolským pedagógom na Stavebnej fakulte SVŠT. Ich jediný syn je gynekológ.

Irmanény bola vydatá za Júliusa (Ďusibáčiho) Kozmu – maďarského evanjelika, čo jej súrodenci zazlievali. Bývali v Bratislave na Palisádach č. 52 a na č. 48 mala teta malú mliekareň, kam sme radi chodievali na mlieko, rožky a zákusky. Mlieko vtedy nebolo vo fľašiach, ale vo veľkom hrnci, do neho sa nalievalo z veľkých kanvíc. Kupovať sa chodilo s konvičkami. Z hrnca sa do konvičiek naberalo veľkou žufanou. 25 litrové kanvice mlieka, pečivo, chleby a zákusky jej dovážali okolo štvrtej ráno a nechávali pred obchodom. Vtedy sa nekradlo. Ďusibáči pracoval ako administratívny pracovník v Siemense pri vlakovej zastávke Filiálka a prv než išiel do roboty, dal všetko z chodníka do mliekarne. Jeho jediná záľuba bola chodiť takmer denne na kávičku do blízkej kaviarne Štefánka, kde mal veľa kamarátov, s ktorými hrával šachy. Asi po ňom to mal aj ich syn Julo – otec Lucie Žitňanskej – neskorší šachový veľmajster Slovenska. Zomrel v roku 2009.

Najmladší otcov brat Tónibáči býval tiež v Záhorskej Bystrici. Bol veľký poľovník. Po smrti mi nechal pušky: malorážku, brokovnicu a troják. Jeho manželka, teta Albína, ktorá bola učiteľka, mi však troják nedala, radšej ho predala. Mali len jednu dcéru Irenku, ktorá bola mojou rovesníčkou. Na nešťastie, zomrela v roku 1947 asi mesiac pred matúrou na neznámu chorobu, asi nádor v hlave. Tonibáčiho, ktorý pracoval na Povereníctve stavebníctva, to tak zobralo, že odvtedy sa len trápil, chradol a v priebehu roka zomrel. Všetci traja sú pochovaní v jednom dvojhrobe v Záhorskej Bystrici. Teta Albína si po smrti Tonibáčiho zakrátko osvojila jedno dievča z tamojšej mnohodetnej rodiny, odsťahovala sa do Prahy, kde nechala to dievča vyštudovať medicínu na Karlovej Univerzite. Tá tam dodnes žije, ale my sme sa odvtedy s tetou Albínou už nestýkali. Tá lekárka nechala pochovať tetu Albínu v spoločnom hrobe s Irenkou v Záhorskej Bystrici. Jej pôvodná rodina sa o hrob stará.

OTEC, MAMA A MY DETI

Môj otec Augustín (*1896 - †1970) sa narodil v Habánskom dvore vo Veľkých Levároch. Habánsky dvor boli domy postavené do uzavretého kruhu.

Ako malí sme sa tam boli s otcom pozrieť. Vtedy tam ešte bývali niektorí z jeho známych. Dnes je už Habánsky dvor zlikvidovaný.

Svadba Anny Mészárošovej a Augustína Majera. Račištorf 30. septembra 1924.

Augustín Majer

Otec sa vyučil za obchodníka v Malackách v obchode pána Táborského. Keď sa v roku 1924 oženil s mojou mamou Annou (*1901 - †1972), najstaršou dcérou deda Karola Mészároša, nemali kde bývať. Prenajali si izbu u Gschwengovcov, ktorí bývali vo Výhone hneď pod lekárňou. Mama nikdy nepracovala, lebo mala slabé srdce a starala sa o nás a ešte občas chodila aj k dedovi vypomáhať.

Obidvaja mali maďarské školy. Otec vedel aj po nemecky. Gschwengovci boli nemeckí vinohradníci, ktorí tam každoročne mávali viechu, za čo platili obci nejakú malú daň. Vo viechach predávali vinohradníci svoje víno a na znak toho, že v dome je viecha, bol nad bránou na dlhej tyči zavesený veniec z čečiny.

Brat Gusto sa narodil v roku 1925 v dome u Gschwengovcov.

Medzitým otec s pomocou deda a pôžičky začal pod hradskou stavať dom. Otec chcel podnikať so zmiešaným tovarom. Preto bola polovica domu chystaná na obchod.

Ja som sa narodil v roku 1928 už v dome pod hradskou, hneď po nasťahovaní.

Naša Olina sa narodila v roku 1931.

Mama, ja, Gusto a otec.

Otec a mama.

Gusto, Oľga a ja. Račištorf ca 1934.

Mama a otec, Gusto, Oľga a ja.

NÁŠ DOM A OBCHOD

Keď som bol malý, obývali sme kuchyňu, malú izbu a terajšiu veľkú jedáleň. Ostatné bolo zariadené ako obchod. Dlhý čas na skosenej časti domu na rohu Trávnej a Oráčskej ulice boli schodíky a dvere do obchodu so železnou roletou. Ako malí sme ešte na schodoch sedávali. V terajšej Olininej spálni boli predajné pulty, na stenách okolo boli regály na tovar. V strede, kde je teraz kúpeľňa, bol príručný sklad, z ktorého bol aj vchod do pivnice a za tým sklad. Zo skladu sa neskôr vstavaným oknom do dvora stala chlapčenská izba. Vchod do domu bol zozadu, vedľa bola ručná pumpa, ktorou sa ťahala voda zo studne pod schodmi do pivnice. Vedľa za rohom boli oplechované dvere, kadiaľ sa zdvihnutím drevených podlahových dvier chodilo do pivnice a naľavo schodmi na povalu. Dvere boli zo silného plechu preto, aby sa tam nemohol dostať z dvora zlodej.

V pivnici bolo tiež dokola plno regálov na tovar a vyvýšená drevená „posteľ” na zemiaky. Keď však otec dostal miesto vedúceho skladu v Zimnom prístave v Bratislave a v ulici bola konkurencia – Bloedyho obchod a neskôr aj Hanákov na rohu Oráčskej a Ihriskovej ulice, obchod ostal síce zariadený, ale nevyužitý. Neskôr, keď sme sa rozrástli, otec všetko zariadenie obchodu okrem regálov v pivnici predal. Z obchodu sa miesto dvier spravilo okno, odbúrali sa schodíky a z obchodu sa spravila rodičovská spálňa. V pivnici sa urobil domáci vodovod s ponorkou (elektrickým čerpadlom) v studni. Ručná studňa sa zrušila. Do pivnice pribudli drevené rámy pod sudy a nové sudy 100, 60, 50 a 25 litrové, ktoré si otec každý rok napĺňal vínom od deda Mesároša. Predtým sa museli sudy poriadne vypláchnuť a zasíriť (zaanšlógovať), aby sa víno nepokazilo. To sa zapálil papierový po obidvoch stranách osírený žltý prúžok (cca 3x20 cm) zavesený na tenkom drôte, spustil sa do suda vrchným otvorom a zaštupľoval. Keď dohorel, papier sa opatrne vytiahol. Do zasírených sudov sa tankovalo víno. A tiež tam bola asi 100 litrová kaďa na kyslú kapustu.

Z malého príručného skladu sa spravila kúpeľňa a spálňa pre slúžku. V sklade sa urobilo nové okno do dvora a dvere smerom von. To sme mali našu izbu. Mali sme v nej mosadzné postele, písací stôl a stôl so stoličkami. S Gustom sme sa tam učili aj spávali. Aby bol vchod do domu a našej izby krytý, nechal otec postaviť drevenú verandu.

Vo verande bol veľký stôl, prútená lavica a stoličky. Tam sme v lete obedovávali a otec so svojimi kamarátmi Gustlom Rukríglom a Jožibáčim Mesárošom hrávali v nedeľu mariáš. Niekedy sa k nim pridal aj štvrtý hráč. Vtedy sa hral pauzovaný mariáš. U nás sa hrávalo každý tretí alebo štvrtý týždeň. Striedavo sa hrávalo u Gustla a u Jóžibáčiho. Keď sa hralo u nás, mama niečo pripravila pod zub a ja s Gustom sme chodili s heverom ťahať do pivnice víno zo sudov do karafy. Ja som vtedy nemal rád víno až tak, že keď mi náhodou cez plný hever vošlo do úst, tak som ho vypľul. My sme obyčajne „kibicovali”, ale hlavne počúvali rozprávanie Gustla Rukrígla. On vedel strašne pútavo rozprávať. Najradšej sme počúvali jeho historky zo súdov, lebo on robil prísediaceho na súde. Mal jednu dcéru Oľgu, o niečo staršiu od Gusta. Vyštudovala vysokú ekonomickú ako ja, ale potom sa vydala za luteránskeho farára na Myjave, na ktorého bol Gustl veľmi pyšný.

DVOR A ZÁHRADA

Pri dome bol veľký dvor, za ním plotom oddelená záhrada a tiež malý dvor, kde boli domáce zvieratá. Od veľkej železnej brány, v ktorej strede sa otvárala malá bránka, bol vybetónovaný chodník popri dome až k domovým dverám. Popri domovom chodníku boli až po strechu železné stĺpy a na nich drôtenka, kde sa ťahal vinič „longoš“. Longoš bol aj pri stene na drevenom rastri popri sklade, neskôr našej chlapčenskej izbe. Od Oráčskej ulice bol 2 metre vysoký latový plot a do veľkého dvora veľká brána, aby sa dalo vojsť autom aj nákladiakom.

Vo veľkom dvore bol ešte obrovský orech a dve marhule-ananásky. A búda so psom. Ku koncu Slovenského štátu sme chovali aj kozu. Predtým sme chodievali pre kravské mlieko s konvičkou k dedovi. Otec nechal postaviť vo veľkom dvore vedľa orecha a pri psej búde pre kozu chliev, ktorý bol veľký asi 4x4 metre a asi 30 cm nad zemou. Kozie mlieko bolo zdravé, ale ja som ho neznášal, lebo mi smrdelo. Keď mi ho mama primiešala do cigorky s mliekom, ja som to nevypil. Pre mňa sme aj naďalej chodili pre kravské mlieko. Vždy sme mali strážneho psa, ktorý bol cez deň priviazaný pri búde, ale na noc sa vypúšťal na veľký dvor. Z toho dôvodu mačky u nás nemali šancu.

Do malého dvorka pes nesmel, aby nezadrhol hydinu. Väčšinou sme mali strážneho vlčiaka. Na začiatku Slovenského štátu sme mali veľkého čierneho vlčiaka asi kríženého s Gordon Setterom od nejakých Čechov, čo sa museli vrátiť do Čiech a otcovi ho darovali. Volal sa Bodrík a asi rok vždy, keď bol v noci pustený, preskočil dvojmetrový plot a ušiel. Asi chodil hľadať svojich bývalých majiteľov, ale vždy sa vrátil. Potom si zvykol a u nás dožil.

Ako žiaci sme striedavo s Gustom každú sobotu museli pozametať veľký dvor brezovými metlami. V záhrade sme mali čerešne, višňu, slivku, hrušku, marhuľu a tri jablone. Mama tam pestovala všetku zeleninu, jahody a kvety. Zeleninové hriadky sa museli každý rok na jar porýľovať, čo bola naša chlapčenská robota a radi sme ju robili.

V malom dvorku bola dreváreň, kurník, chlievy pre svine, hnojisko a suchý záchod. Vedľa drevárne bola práčovňa. V drevárni boli priehrady na drevo, koks a uhlie, lebo vtedy sa kúrilo len lokálne. V kuchyni v šporáku a v izbách klubovkami s koksom. V rodičovskej spálni otec nechal postaviť kachle, ktoré sú tam dodnes.

Otec mal záľubu v chovaní prasníc. Dlhé roky sme mali vždy prasnicu, ktorá keď sa oprasila, otec si nechal pre nás dve prasce a ostatné predal.

Vedľa chlievov bol kurník, kde spávali na hambálkoch sliepky a znášali do pripravených hniezd vajcia. Na jar v nich sedeli aj kvočky na vajciach. Keď sa vyliahli malé kurčiatka, museli sa zobrať do tepla do kuchyne a tam sme ich v papierovej krabici kŕmili posekaným na tvrdo uvareným vajcom. Vždy museli mať v krabici aj vodu. Občas sme museli ísť hľadať vajcia aj na povalu nad chlievmi, kde bola uskladnená slama na podstielku svíň. Svine sa kŕmili v predsienke medzi chlievmi a kurníkom, skade sa dreveným rebríkom chodilo aj na povalku nad chlievmi. Bol tam aj murovaný hrant a k nemu prirobené drevené odklápacie dvierka. Tam sa kŕmila obyčajne len prasnica, lebo väčšie prasce na chov boli oddelené a tým sa dávali pomyje s otrubami do dreveného hrantu vonku.

Ako mládenci sme v predsieni strieľali vzduchovkou potkany, čo prišli za sviňami. Podvečer sme si dali zvonka k predsienke stoličku a čakali na potkany, ktoré sa chodili kŕmiť k sviniam do hrantu. Obyčajne schádzali po rebríku z povale. Bola to najmä Gustova obľúbená činnosť.

ZABÍJAČKA U NÁS DOMA

V zime, obyčajne, keď mrzlo, bola u nás doma zabíjačka, niekedy aj dve.

Termín sa musel vopred dohodnúť s ujom Karolom, lebo on chodil zabíjať aj iným v dedine. A tiež oznámiť Irmanény a tete Paule, aby si mohli urobiť voľno a mohli prísť pomáhať, lebo mama mala inej roboty so zabíjačkou: nachystať cibule, načistiť cesnak a prichystať všetko náradie, hrnce atď. A hlavne dohodnúť s ujom Karolom, koľko slaniny a mäsa treba nechať na údenie a všetko ostatné. Napríklad rozdeliť mäso a výrobky, komu koľko a čoho pôjde na výslužky. Teta Paula, aj s dcérou Vilmou, obyčajne varila pečienku na desiatu a segedín na obed, prípadne piekla na večeru jaternice, krvavničky a klobásy, keď už boli hotové. Irmanény vždy prala črevá a keď už bola nakrájaná slanina na masť, škvarila na šporáku v práčovni oškvarky a vyškvarenú masť liala do veľkej gelety. Tá sa potom dala do chladna do pivnice a masť musela vydržať až do budúcej zabíjačky.

My sme s Gustom mali na starosti očistiť a prichystať „rémy” a drevené koryto, reťaze a hlavne kúriť silno pod kotlinou, aby bola vriaca voda na oblievanie svine. Prasa alebo sviňa, ktorá sa mala zabíjať, sa už večer musela oddeliť a nedostala žrať. Keď došiel ujo Karol, pokiaľ sme boli malí aj s paholkami, aby podržali sviňu, keď sa zakáľala. Neskôr sme ju podržali my, alebo sme zavolali na tú chvíľu susedov.

Chlapi si dali po štamperlíku pálenky a keď voda vrela, išlo sa zabíjať. Obyčajne v chlieve sa jej nasypalo trošku kukurice, a keď ju ujo Karol strelil, rýchle sa vytiahla von alebo sa zapichla priamo vo výbehu. Musela sa držať od chrbta, aby niekomu nezlomila ruku alebo nohu, lebo obyčajne poriadne kopala nohami. Mama chytala krv na krvavničky do vajdlinka alebo hrnca. Potom sa k svini, keď už bola na dvorku, pritiahlo drevené koryto, cez ktoré boli prehodené priečne dve reťaze. S nimi sa v koryte sviňa otáčala. Potom sa celá posypala nahrubo mletou živicou. Keď bola sviňa v koryte celá posypaná, postupne sa s veľkým hrncom oblievala vriacou vodou z kotliny a štyria chlapi ju reťazami v tej horúcej vode pootáčali. Robilo sa to tak, že na jednej strane sa reťaze pridržali a na druhej chlapi reťaze potiahli tak, aby sa sviňa pregúlila. Potom sa tzv. zvoncami (do ihlanu zakrútené pocínované plechy, na konci s ostrým hákom na sťahovanie paznechtov z paprčiek) z kože svine zoškrabovali škutiny. Tam, kde bola dobre naživicovaná, išli škutiny dobre dole. Ale aj tak, keď bola ošúpaná, musela sa najmä na hlave a za ušami čistiť nožmi. Keď bola sviňa očistená, ujo Karol jej narezal za šľachami na zadných nohách dierky, my sme priniesli rémy, na ktorých sa sviňa vytiahla z koryta tak, že visela až po zem.

Zabíjačka u nás doma na Trávnej.

Rémy boli do účka zvarené asi 3 metrové lešenárske trubky. Na hornej strane boli navarené háky, na ktoré sa sviňa zavesila a druhé dve trubky mali na koncoch navarené oká, ktoré sa navliekli na vrchnú časť účka. Každú rúru držal jeden chlap a keď začali ísť k sebe, sviňu dvíhali hore. Potom ju ujo Karol od vrchu až dolu rozrezal a vybral vnútornosti. Vnútornosti sa dali variť do kotliny (pečienka, srdce, pajšle-pľúca, slezina, obličky a tiež hlava). Uvarené vnútornosti a hlava sa očistili a dávali do jaterníc. Medzitým mala mama prichystanú varenú ryžu do jaterníc a v krvi naložené suché žemle na krvavničky. Keď vyrezal ujo Karol (medzitým si dával po štamperlíku) slaninu a mäso na údenie, prichystal mäso do klobás, oddelil ostatnú slaninu na vytápanie a rozporcioval celú sviňu. Ostatní sme medzitým krájali slaninu na vytápanie. Pravdaže medzi jednotlivými úkonmi sa desiatovala restovaná pečienka a obedovalo sa. Dospelí popíjali otcovo víno.

Večer sme my deti roznášali „výslužky” blízkej rodine a tým, čo nám posielali výslužky, keď zabíjali oni. Na zabíjačkách bývalo u nás veselo.

NAŠE VZDELÁVANIE

Náš Gusto išiel z piatej triedy do františkánskeho gymnázia v Malackách. Tam študoval až do kvarty, ale gymnázium mu „nerezalo”, tak si urobil v Bratislave stavebnú priemyslovku a potom robil na investičnom oddelení Magistrátu mesta.

Ja som išiel z piatej triedy ľudovej školy v roku 1939 do gymnázia. Spočiatku som chodil s otcom ráno vlakom do mesta, ale cez prvú zimu som do jari býval u Irmanény na Palisádach, aby som nemusel chodiť vlakom. Potom a neskôr ako sekundán som už bol normálnym vlakárom a väčšinou som chodil so staršími vlakármi ako boli sused Oskar Lančarič alebo Igor Holčík. Väčšinou sme chodievali zo stanice z Nového mesta, to bolo asi v tých miestach, kde dnes stoji na Vuka Karadžiča VÚB banka – „zapaľovač”.

Jezuitské gymnázium bolo mladé, pred nami bola len jedna trieda, nemali sme ešte budovu, tak sme pochodili všetky gymnaziálne budovy v meste.

Ján Majer

Do prímy sme chodili na Masarykovo gymnázium na Groeslingovej, potom na Cvičné a II. Štátne gymnázium. To bolo tam, kde je dnes Ministerstvo spravodlivosti. Potom na dievčenské gymnázium na Dunajskej ulici a do „hangára” na Kalinčiakovej. Cez front sme boli v roku 1944/45 v Kaštieli v Ivanke pri Dunaji (tam majú teraz Jezuiti starobinec pre starých kňazov) a po fronte sme chodili na dievčenské gymnázium k Uršulínkam. Sextu a septimu sme znovu chodili na Masarykovo gymnázium. Až konečne do oktávy sme chodili a tam aj maturovali, už nie do Jezuitského gymnázia, ale do III. Štátneho gymnázia do novej budovy, čo postavili Jezuiti na Kalinčiakovej ulici. Nakoniec im to zobrali a urobili tam Farmaceutickú fakultu UK.

Naša Olina išla z piatej triedy do tzv. Rodinnej školy, kde sa naučili všetky domáce práce. Aj preto vie dobre piecť a variť. Nakoniec robila s Gustovou Oľgou v Polygrafických závodoch, závod 04 na rohu Líščích nív a Záhradníckej ulici, čo sprivatizoval muž Tóthovej, čo bola za Mečiara podpredsedníčkou vlády SR.

RAČA MOJEJ MLADOSTI

RAČIŠTORF ZA I. ČSR

Rača sa za I. ČSR volala Račištorf (račianski Nemci hovorili Ratsersdorf). Vo Wikipedii je Ratsdorf – obec radcov. Založenie sa ráta od roku 1245, keď boli obci dané pozemky kráľovskou listinou. Pričlenením do Bratislavy v roku 1946 sa Račištorf premenoval na Raču.

Racistorf.1933

Za I. ČSR bol Račištorf najväčšou dedinou na Slovensku. Mal cca 8 000 obyvateľov, z toho cca 2 000 Nemcov a niekoľko desiatok Čechov. Ostatní boli Slováci. Bolo tam aj pár desiatok slovensko-nemeckých a slovensko-českých manželstiev. Väčšina Čechov odišla v roku 1939, keď 14. marca bol ustanovený slovenský štát. Vtedy boli také hlášky ako „Čecha do mecha, mech do Dunaja” alebo „Česi peši do Prahy”.

Podstatná časť Nemcov odišla v roku1945 po II. svetovej vojne.
Teraz má Rača vyše 20 000 obyvateľov.

Česi pred odchodom svoje majetky predali, ale Nemcom, ktorí kolaborovali, majetky, domy so zariadením, vinice a ostatné skonfiškovali. Národný výbor ich potom prideľoval alebo predával občanom. My, chlapci a dievčatá z našej ulice, sme takto jeden vinohrad obrábali.

Za Slovenského štátu majetky zhabané odvlečeným Židom sa arizovali. Arizátor bol správca, ktorého ustanovilo vedenie obce: richtár (starosta), notár, atď., a arizátor tento židovský majetok, domy, obchody, atď. spravoval. Mnohí arizátori si potom ten majetok kúpili, alebo im jednoducho zostal.

Stará Rača mala Horný koniec – terajšia Alstrova ulica, naľavo od námestia, kde mal dedo hostinec a mäsiarstvo, a napravo bol Dolný koniec, ktorý sa od Prešovne na konci stáčal na hradskú. Dnes sa Dolný koniec volá ulica Pri vinohradoch. To bol Starý Račištorf.

Hradskú spájal s námestím Výhon, dnešná Detvianska ulica. Hradská bola hlavná cesta z Bratislavy do Svätého Jura. Dnes je to od mesta Račianska ulica, v obci Žitná ulica a od Jura Púchovská cesta.

Časť pod hradskou, ktorá sa začala budovať po roku 1918 po I. svetovej vojne, sa volala Pozotória, a časť oproti starej Kozmetike, pred terajšími Krasňanmi, sa volala Kolónia. Medzi Kolóniou a Pozotóriou, aj medzi terajšími Krasňanmi a vtedajším Račištorfom, boli voľné miesta na ďalšiu výstavbu. Prakticky až po vtedajšiu Dynamitku (neskôr Dimitrovku) boli len lúky a vinice.

Pri pohľade zdola od námestia, ktoré sa po roku 1945 volalo Nám. Hrdinov – teraz Nám. A. Hlinku – napravo bol Dolný koniec, naľavo bol Horný koniec. Asi v polovičke Horného konca bola stará Katolícka základná škola, o sto metrov ďalej nemecká základná škola. Pred nemeckou školou bol veľký kríž v ohrade. Vedľa školy bol chodník (dnes cesta do Knižkovej doliny a ku kúpalisku Zbojnička). Týmto chodníkom sme chodievali na Malú baňu, v lete na prechádzky až ku studničke „Zbojnička” (asi po nej pomenovali kúpalisko) a v zime na lyžovačku. Vedľa chodníka tiekol potok, ktorý od starej školy tiekol stredom Horného konca. Z jednej strany na druhú stranu Horného konca sa dalo prejsť len cez niekoľko lavičiek a jeden most. Druhý most bol až nad starou školou, lebo tadiaľ chodievali procesie.

Vozmi sa Horným koncom chodievalo len po ľavej strane, pokiaľ niekto nešiel z alebo do horného dvora. Od námestia tiekol otvorený potok po pravej strane Výhonu popri cintoríne, popod hradskú a ďalej našou Trávnou ulicou, popod Oráčsku ulicu až do Chyžnajovej záhrady, cez ktorú prešiel na Albánsku (Posratú) uličku a potom poza stanicu cez terajšiu Výhonskú ulicu popod železničnú trať cez pasienky až k vajnorskému letisku. Výhonská ulica sa volala preto, že z Výhona museli sa kravy hnať po hradskej až k Henčlovej píle a potom dolu k železnici. Prechody cez trať boli len dva. Tento bol pre dobytok a vozy, lebo okrem pasienkov viedla tadiaľ smerom na Svätý Jur cesta k Šprinzlovmu majeru a na Pánty. Druhý prechod bol cez Ihriskovú (susedná od nás). Tadiaľ sa chodilo na futbalové ihrisko a na Rendez – Východné nádražie, ako sa vtedy Rendez (maďarsky) volal.

Od kríža na Hornom konci asi sto metrov bol rímsko-katolícky kostol Sv. Filipa a Jakuba a od Barónky kúsok ďalej evanjelický kostol a popri ňom smerom hore do lesa boli tzv. Hakle. Od Barónky až po koniec Horného konca a v Hakloch bývali Nemci. Posledná časť smerom hore od námestia popri dedovom hostinci boli Kopanice, kde bolo len pár domov a niektoré roztrúsené domy pod horou. Na Kopanice a do lesa sa chodilo úzkou ulicou vedľa dedovho hostinca. Dnes je to asfaltová Popolná ulica, ktorá vedie k chatám a snobským vilám, tzv. Beverly Hills.

Starý Račištorf nemal ulice, tie sa začali pomenovávať až v Pozotórii a Kolónii, neskôr v nových štvrtiach, ktoré vznikali na bývalých Záhumeniciach od konca dvorov až po hradskú.

Na Hornom a Dolnom konci sa bývalo vo dvoroch. Dvory boli stavané smerom hore do vinohradov a lesa a smerom dolu po Záhumenice tak, že od ulice sa postavili domy po ľavej a pravej strane a k nim sa pristavovali ďalšie domy po obidvoch stranách dvora. Dvory sa obyčajne nazývali podľa obyvateľov, ktorí mali prvé domy od ulice. Tak napríklad dvory Krištofičovcov, Polakovičovcov, Halinkovičovcov, Kramplovcov, Gockých, atď. Od konca dvorov na spodnej časti až po hradskú boli vtedy ešte vinohrady – Záhumenice.

Spojnicou medzi hradskou a starým Račištorfom bola vtedy len Barónka, Výhon a Dolný koniec, ktorý bol zahnutý až po hradskú. Od Pekla na Dolný koniec viedla ešte jedna ulička pre chodcov medzi vinohradmi, ktorou chodievali obyvatelia Dolného konca na stanicu k vlakom vedľa Pekla, čo bol prícestný hostinec na hradskej. Popri Pekle bola úzka ulička na železničnú stanicu, ktorej sa hovorilo „Posratá” (dnešná Albánska), lebo bola úzka a tmavá a tam si každý, kto potreboval, uľavil.

TRÁVNA, ORÁČSKA A OKOLIE

Našu ulicu volali „Múdra ulica”, pretože každý z nás mladých mal minimálne strednú školu. Nás volali „chlapci z Múdrej ulice”. Naša ulica bola od Výhonu pod Hradskou smerom dolu až po železničnú trať. Zvrchu po pravej strane bola prvá parcela voľná. Neskôr si na nej postavil dom Ferko Veselský, asi o 10 rokov starší od nás. Potom bol nemecký dom, ktorý si kúpili po fronte Grúberovci, rodičia herečky Zdenky Grúberovej. Ale tá sa s nami nehrávala, lebo bola mladšia a mala iné záujmy. Potom bývali Klufovci. Mali Puba, asi o rok mladšieho od našej Oliny, a ten mal tuším obchodnú akadémiu. Pod nimi bývali Polakovičovci, tí mali staršieho Ferka, železničiara, tuším výpravcu, ktorý sa s nami tiež nehrával, a dcéru Anku, ktorá bola moja spolužiačka a neskoršia manželka Oskara Lančariča, čo si postavili dom oproti nám za potokom. Pod Polakovičovcami bývali Kišovci. Mali Fera, ktorý mal strojnícku priemyslovku, môjho rovesníka a spolužiaka Jana, ten najprv chodil do gymnázia a potom mal tuším stavebnú priemyslovku, a Helu. Tá mala rodinnú školu. Pod nimi bývali Beladičovci. Otec bol krajčír a mali Kamila, ten bol inžinier a až do penzie (asi pred 4 rokmi) bol generálny riaditeľ GIB-u (Generálny investor Bratislavy), a Milku. Tá bola o niečo mladšia od našej Oliny a mala rodinnú školu ako naša Olina. V ich dvore bývali Prokešovci. Pani Prokešová bola sestra pána Beladiča. Pán Prokeš mal rakovinu a ako nevyliečiteľného ho poslali z nemocnice domov. On vždy smrdel cibuľou a cesnakom, ktorými sa vyliečil tak, že ešte prežil aj manželku. Mali syna Gusta, ktorý bol právnikom a robil na Magistráte mesta. Bol odo mňa starší o rok. Potom bola dvojparcelová prieluka, to bolo dlhé roky naše ihrisko. Až hodne neskôr si tam postavili dom Vinduškovci. Náš dom bol rožný na ulici Trávna 700, neskôr Trávna 16, a Oráčskej ulici. Naša záhrada siahala až do polovice ulice smerom na susednú Ihriskovú.

Pod nami z druhej strany ulice Oráčskej býval veľký záhradkár, pán Krampl. Ten sa prisťahoval neskoršie, a preto sme jeho deti nepoznali. Boli od nás staršie.

Pod Kramplovcami bývali Brychtovci. Mali Jara, asi o rok staršieho odo mňa, ktorý bol projektant a neskoršie riaditeľ Dopravoprojektu, a dcéru Ruženu.

Pod Brychtovcami bývali Berecovci. Mali syna Milana, mladšieho od nás, ale neviem, čo mal vyštudované a čo robil. Potom boli Hauskrechtovci. Mali troch synov: Tóna, Gusta a Domina, rovesníka našej Oliny. Tóno bol tuším železničiar, Gusto a Dominik boli stavební inžinieri. Gusto bol neskôr riaditeľom Priemstavu, n. p. Jedine Domin, ako sme ho volali, sa s nami hrával, ale mal smolu. Ako stavebný inžinier išiel cez Polytechnu do Ghany v Afrike a doniesol si odtiaľ po 4 rokoch nejakú neznámu chorobu. Ochrnuli mu nohy a dlhé roky len ležal. Neskôr sa naučil pomaly chodiť, ale do smrti bol invalid.

Pod Hauskrechtovcami bol malý židovský obchodík so zmiešaným tovarom. Patril pánovi Bloedymu, starému židovi, ku ktorému sme chodievali nakupovať, pokiaľ si neotvoril na rohu Oráčskej a vedľajšej Ihriskovej ulice väčší rožný obchod s potravinami p. Hanák. Bloedymu sme si chodili za šesták (20 halierov) kupovať do škarnicle urobenej z novinového papiera cukríky a kandlcukr (kandizovaný žltý cukor, ktorý bol rôznej veľkosti, lebo sa nožom odlamoval z veľkého kusa). Na rohu našej ulice a ulice nad železnicou bývali Poláčkovci, ale s tými sme sa nesmeli stýkať.

Na druhej strane našej ulice od hradskej boli pri potoku dva obrovské topole. Tá strana bola až po Kišovcov ohradená betónovým asi meter vysokým plotom, na ktorom boli asi po 5 metroch betónové stĺpy a medzi nimi pletivo. V tej veľkej záhrade mali postavený veľký dom Khandlovci, ale vchod mali od hradskej a od Albánskej ulice. Potom boli až po Oráčsku ulicu len záhrady, kde na druhej strane bola od Albánskej ulice veľká pajta (stodola), jeden malý nemecký dom a na rohu Albánskej a Oráčskej ulice bol veľký dom Házeovcov. Mali jedného staršieho syna a o rok odo mňa mladšieho Kadla (Karola), môjho kamaráta. Žiaľ, ako Česi v roku 1939, keď museli odísť do Čiech, dom predali pánovi Hrdličkovi.

Pod priečnou Oráčskou na rohu našej ulice bol dom učiteľa Chyžnaja s obrovskou záhradou, až po Albánsku ulicu, v ktorej sme sa tiež hrávali, pokým si ju neoplotil. Všetky záhrady boli plné ovocných stromov, a ovocie bolo nikoho, čiže naše, okrem učiteľových stromov. Ku nemu sme chodili najmä na výborné hrušky.

Pod učiteľom Chyžnajom na našej ulici bývali Arpášiovci. Pani Arpášiová mi stále ponúkala ich jedinú chudokrvnú dcéru.

Pod nimi bývali ešte nejakí bezdetní ľudia a celkom na rohu našej ulice a Koľajnej ulice, čo viedla na stanicu, býval pán Jožko Polakovič, ktorý nám chlapcom z ulice veľmi fandil.

ZÁĽUBY, ZÁBAVA A ŠPORT

Na jar sme chodievali cez Kopanice na Veľkú baňu na snežienky, lebo tam rástli prvé. Úplne navrchu Veľkej Bane bola asi 6-7 metrov hlboká jama o priemere asi 10 metrov. Neviem, či tam niekto chcel dolovať, alebo aj niečo doloval.

Ako chlapci sme do tej jamy zliezali po rebríku, aj keď sme to mali zakázané. Ale ďalej do štôlne sme sa už báli ísť. Ten rebrík tam bol, pokým sa nerozpadol.

V lete, ak sme náhodou nebrigádovali u murárov na stavbách, aby sme si zarobili nejaké peniaze, sme chodili na huby. Na huby sme chodievali do lesa ešte za tmy, vedľa deda cez Kopanice alebo druhá cesta bola uličkou medzi vinohradmi na Dolný koniec a potom chodníkom popri Lednárovom dome. Teraz je tam ulica Pri vinohradoch, ako súčasť Dolného konca.

Keď sme došli po Horskú vináreň, ktorá bola asi 500 metrov nad posledným domom, kde bývali na kraji lesa Vrbovci, obyčajne sme išli na svah vpravo a potom na Piesky smerom k Svätému Juru. Ak sme mali dosť nazbieraných hríbov, domov sme išli už po ceste a asi 500 metrov nad Horskou vinárňou, hneď vedľa cesty, sme vyliezli na Kamennú sviňu a tam sme odpočívali a čistili huby. Kamenná sviňa bol obrovský takmer štvorcový kameň, najmenej 5x5x5 metrov a hore mal takmer rovnú plochu, kde sme sedávali. Vtedy sa nám tá skala videla oveľa väčšia.

Najväčší „hríbari” boli naši kamaráti z ulice Kišovci. Môj rovesník Jano, od Gusta o rok starší Fero a ich otec. Oni zbierali len čisté dubáky do tzv. „míškov”. To boli z bieleho plátna ušité asi 10 kg vrecká. Oni mali také miesta, odkiaľ nosili míšky plné. Ich mama ešte ten deň alebo na druhý deň ráno chodila predávať dubáky do Bratislavy na trh vlakom, lebo ich otec bol železničiar a mali tzv. „režínky” – režijné karty na vlak za pár halierov alebo dokonca zadarmo. Svoje hubárske miesta nám ale nikdy nechceli prezradiť.

V lete cez víkendy a cez prázdniny, pokiaľ sme boli malí, sme sa chodili kúpať na rybník pod železnicou asi 200 metrov od stanice smerom na Jur. Patril nejakému pánovi Brychtovi. Spočiatku nebol ohradený a neplatilo sa vstupné. Tam sme obyčajne hrávali šnapser. Neskôr mal rybník v prenájme súkromník a už sa muselo platiť. Raz tam bol aj veľký rozruch, lebo sa tam utopil nejaký opitý chlap. Ja som vtedy ešte nevedel plávať, tak som sa kúpal iba v plytčinách.

Plávať som sa naučil až v Plaveckom Štvrtku, kde asi kilometer od Kamenného mlyna bol revírnikom (dnes vedúci resp. správca polesia) Feribáči-Aba Vrabec, manžel otcovej sesternice Annanény. Aba mu hovorili preto, lebo ako futbalista dostal loptou silnú ranu na hubu a mal na pere veľkú trvalú modrú opuchlinu a často hovorieval nemecké „aber” ako „aba”. Ja som bol u nich po prime na prázdninách. S druhostupňovými sesternicami Aničkou (ako vdova žije v Malackách a donedávna učila nemčinu na ZŠ v Studienke, bývalej Hasprunke) a Pirinkou. Na bicykloch sme sa chodili kúpať na Kamenný mlyn. Ony už vedeli plávať, ja nie. Ešte s jednou ich kamarátkou sme sa tam opaľovali a kúpali. Vo vode plávala taká drevená kocka asi 1,2 x 1,2 metra, ktorá mala pod vodou zatvárací otvor. Do nej chytali domáci ryby. Na debne sa dalo sedieť. Dievčatá naschvál pritiahli debnu k brehu a všetci sme na ňu naskákali. Nebadane ju potom odstrčili, čo som ja nezbadal. Keď bola debna asi 10 metrov od brehu, ony poskákali do vody a odplávali k brehu a posmievali sa mi. Ja som sa hanbil, skočil som do vody a ani dodnes neviem, ako som doplával k brehu. Tak som sa naučil plávať. Neskôr som absolvoval aj výcvik na inštruktora plávania. V roku 1946, po fronte, keď Zolibáči ako vojak organizoval niečo také, ako bol neskorší Zväzarm, mňa a mojich kamarátov zobral na celoštátne branné hry do Prahy, kde sme museli behať a plávať v letných vojenských uniformách v 50 metrovom bazéne na Barrandove.

Odmalička, ako sme začali chodiť do školy, sme radi chodievali na potulky so staršími. Najčastejšie ja s Janom Kišom, s naším Gustom, Ferom Kišom a Oskarom Lančaričom. Náš revír bol pod železnicou naľavo od stanice až po Šprinzlov majer, dole popri potoku až po letisko a napravo od stanice a ihriska až skoro po Dynamitku. Tam, kde je teraz naša roľa, bola vtedy odstavná koľaj a na nej sa čistili vagóny – dobytčáky a svinčáky. Trus z vagónov sa voľne vysýpal na svah vedľa cesty. Tam chodili všetci ľudia aj my na dobré hnojivo do záhrady. Občas sme si zašli len tak na pasienky na špičky do polievky alebo šampiňóny, ktoré tam hojne rástli v tráve pohnojenej kravským trusom, tzv. „klápincami”. Cestou sme s prakmi strieľali myši alebo škrečky, čo vyliezali z dier. Pasienky boli vtedy veľké a rozprestierali sa pod „štrekou” (železnicou) od cesty po Rendez až po staré vajnorské letisko a smerom od Jura boli ohraničené až vajnorskou cestou na Skalku – to bol vŕšok na konci terajšej cesty do Svätého Jura, kde končil račiansky chotár.

Každý z nás mal prak a „sarajevo”, čo bol taký už lepší nožík. Rybičky (malý nožík) sme mali už od troch rokov. Rybičky boli české a dali sa kúpiť v hračkárskom obchode, ale sarajevo sa dalo kúpiť len od Bosňákov, ktorí sa občas objavili s krošňou a chodili po uliciach. Krošňa bola drevená škatuľa asi meter krát pol metra, ktorú mávali Bosňáci zavesenú pred sebou na popruhoch cez plece. Škatuľa mala priehradky a tie boli plné domácich bosnianskych výrobkov: nožíky, hrebene, zrkadielka, ružový olejček a pod.

Krošne, nosili aj potulní sklenári. Tí ich ale nosili na chrbte a mali v nich polovičné a celé okná a na spodku krošne mali dve priehradky. V jednej mali git a v druhej náradie na gitovanie a vytĺkanie rozbitého skla. Chodili po ulici a vykrikovali „Okná robiť”, „Okná robiť” a ľudia si im dávali zasklievať rozbité okná. My sme chodievali za nimi a hnevali sme ich, keď sme zakričali „Nehádž!”. Ale hneď sme museli utekať, aby nás nechytili a nezmlátili, alebo netrafili kameňom, čo po nás hádzali. Vtedy bola ešte naša ulica len prašná cesta a bolo na nej dosť kameňov.

Podobne chodili aj potulní drotári. Tí zasa vykrikovali: „drótovať, flékovať, hrncé robit”`. Vtedy sa tečúce hrnce s dierkou nevyhadzovali. Počkalo sa, až došiel drotár a ten vedel perfektne dierku zanitovať alebo rozbitú keramickú misku zalepiť a obdrôtovať.

Ale vráťme sa k našim veciam. Praky sme si vyrábali sami. V záhradách na strome sme museli nájsť parožky. Najlepšie boli z tvrdého dreva – z agáta, duly alebo orecha. Vtedy bolo na druhej strane našej ulice pri potoku dosť agátov. Parožky sa museli odrezať alebo malou pílkou odpíliť zo stromu a ošúpať z kôry. Na vrchu parôžkov sa urobili zárezy, aby sa špagát nezošmykol. Potom sa musela nájsť duša z bicykla alebo z auta. Pokým sme boli malí, stačila nám duša z bicykla, lebo tá sa ľahšie naťahovala. Z gumy sa narezali asi centimetrové pásky dlhé 25 až 30 cm podľa veľkosti paže chlapca, aby sa dali dobre naťahovať. Kožka sa vyrezala do elipsy z jazyka vyhodených bagančí a na krajoch sa urobili dierky. Potom sa už len doma našiel tenký konopný špagát, ktorý sa narezal na 4 rovnaké dĺžky. Na každý parôžtek sa pripevnila špagátom jedna guma a na konci gúm sa priviazala kožka. Ako náboje sa používali kamienky veľkosti asi hlinenej guľky a väčšie. Najlepšie boli hladké kižlíny – hladké kamienky nazbierané zo štrku na vajnorskom bagri. Tie sa lepšie nosili vo vrecku. Mali sme ich plné vrecká. A najsuper boli železné guľky zo starých ložísk z auta, práčky a pod. Ale tie sa ťažko zháňali.

Z praku najlepšie strieľal náš Gusto. Sediaceho vrabca – vtedy ich bolo strašne veľa – trafil aj na desať metrov. Iné, užitočné vtáky sme nestrieľali, iba sem-tam nejakého strakoša. To bol trošku väčší dravec od vrabca so zahnutým zobákom. Sem tam sme si vystrelili v potoku na šťuku alebo inú rybu, ale nikdy sme netrafili, pretože ryby boli na spodku potoka a kameň resp. neskoršie aj náboj zo vzduchovky (diabolka) vo vode vždy zmenil smer.

Pod štrekou (železnicou) boli kríky a stromy, kde bolo plno vtákov. V potokoch zasa boli ryby, potkany aj ondatry, ale na tie sme nestačili. My s Janom Kišom sme sa všetko učili od starších a na potulkách sme radi počúvali, o čom sa oni bavili. Bolo to fajn.

Ako starší, ak sme náhodou nebrigádovali na stavbách u murárov, aby sme si zarobili nejaké „peniažky”, sme sa chodili na bicykloch kúpať na bager pod vajnorskou železničnou stanicou. Bagrom sme nazývali veľké jazero, ktoré vzniklo vybagrovaním štrku. Bolo hlboké miestami až 5 metrov. Voda v ňom bola čistá, priezračná a zelenkavo modrá. Spočiatku, keď sa tam ešte bagrovalo, bývala voda zamútená pieskom a kúpať sa mohlo len na opačnej strane, kde neboli bagre.

Všetci sme vtedy mali bicykle. Vozili sme sa cez pasienky na Rendez, odtiaľ okolo vajnorského letiska na stanicu a tam sme prešli cez koľaje na bager. Tam sme boli ako doma. Slnili sme sa, plávali a hrali volejbal. Bežne sme celý bager aj dvakrát oboplávali, čo bolo viacej ako kilometer.

Tam som mal aj nepríjemnú príhodu. Raz bol u nás v Rači môj bratranec Julo Kozma, otec Lucie Žitňanskej. Hovorili sme mu Ďula alebo Ďulo. Chcel ísť so mnou na bager. Tak sme mu požičali bicykel a išli sme. Ja som chcel plávať na druhú stranu bagra. Julo bol tiež dobrý plavec a chcel a aj išiel plávať so mnou. Ale keď sme neboli ešte ani v polovici, dostal strach, že nedopláva. Tak sme to otočili, ale ten strach bol už taký veľký, že ani nevedel plávať. Tak som mu povedal, nech sa ma chytí okolo krku a nohami mi pomáha plávať. Doplávali sme k brehu, ale bol som úplne grogy.

Cestou na bager sme sa občas zastavili v Kaviči za Rendezom vpravo. Tam tiekol potok, zjari tam bývali močariny a také malé jazierka, ktoré sa časom zmenšovali, vysychali a v nich zostávali ryby. My sme to tam chodievali kontrolovať a keď už bola voda v tamojších jazierkach len niečo nad kolená, zobrali sme z domu koše bez dna, vyzuli sme sa a bosí sme najprv dobre pomútili vodu a potom sme na dno jazierok kládli koše a našmátrali šťuky. V jazierkach boli hlavne šťuky, ale aj iné ryby a tie sa v mútnej vode držali pri dne. Keď bol dobrý lov, nachytali sme aj 10 šťúk alebo aj iných rýb. Popri letisku zasa tiekol račiansky potok, kde boli ostrieže a tiež úhory. Tam sme chytali iba na udicu alebo do ruky. Lenže do ruky ostrieže hrozne pichali hornou plutvou a úhory sa šmýkali. Ale niekedy, keď sme mali šťastie, doniesli sme domov pár ostriežov a občas aj úhora.

Najviac sme sa hrávali okolo domu. Keď sme prišli, prvé bolo urobiť si čo najrýchlejšie úlohy. Potom sme sa až do večere len hrávali. V prieluke pri dome sme hrávali futbal na jednu alebo dve bránky alebo špačka, guličky a pod. Keď nás bolo na futbal dosť, hrávali sme na školskom dvore. Tam bolo v lete futbalové ihrisko a v zime hokejové klzisko.

Guličky sa hrávali hlavne zjari, keď bola mäkká zem. Pätou na topánke sa krútením spravila jamka. Potom sa medzi palec a ukazovák chytili dve guľky jedna nad druhou a udreli do jamky. Komu jedna guľka zostala v jamke a druhá vyskočila, ten bral všetky guľky z jamky. Do jamky išli guľky, keď obidve vyskočili a tie, čo v nej zostali. Guličky sme si nosili v ušitých vreckách navrchu stiahnutých špagátom. Obyčajné guľky boli farebné hlinené guličky. Cennejšie boli kovové z guličkových ložísk a najcennejšie boli sklenené.

Špaček bolo asi 10 cm dlhé a 2 cm hrubé na obidvoch koncoch zastrúhané drievko z palice, ktoré sa položilo do jamky. Hrali dve družstvá. Jedno špačka odpaľovalo a druhé chytalo. Palicou sa po špačkovi udrelo, a keď nadskočil, palicou sa odpálil tak, aby letel proti druhému rozostavenému družstvu. Keď ho chytili, menili sa družstvá. To, čo chytalo, išlo odpaľovať. Keď špačka nechytili, museli ho z miesta, kam dopadol, triafať do jamky. Keď trafili jamku, tiež sa menilo družstvo. Keď hráč z odpaľujúceho družstva neodpálil, išiel odpaľovať ďalší. Rátalo sa, ktoré družstvo malo viacej úspešných odpalov. Ale to sme sa hrávali, len keď nás bolo málo alebo nebolo nič iné. Najradšej, keď nás bolo dosť, sme sa hrávali na „raubírú” – zbojníkov (z nemeckého der Räuber – zbojník, lupič). Keď nás bolo málo, pribrali sme aj chlapcov z vedľajších ulíc. Tí sa to s nami radi hrávali. Rozdelili sme sa na dve polovice. Jedni boli raubíri a druhí pandúri alebo žandári. Tí museli raubírov hľadať. Keď našli všetkých poschovávaných, úlohy si vymenili.

Schovávať sa mohlo len od našej ulice po Albánsku a Oráčsku v záhradách a pajte-stodole pri Albánskej ulici, vo veľkej Chyžnajovej záhrade, pokiaľ nebola ohradená, a pod mostom cez Oráčsku, kam sa dalo zísť úzkymi schodíkmi. Ale tam sa musel človek vyzuť a stáť vo vode. Keď bolo chladnejšie, stálo sa na schodíkoch. Nesmelo sa schovávať doma ani u susedov.

Žandári sa museli v prieluke oprieť o náš plot tak, aby nevideli, kto sa kde schováva. Hra sa začala, keď jeden z nich zakričal „už“. Na to všetci raubíri rýchlo preskočili potok a utekali sa schovávať. Niekedy sme sa aj v potoku okúpali. Schovávalo sa za kríkmi, na stromoch, pod mostom a keď bola vysoká tráva, stačilo si niekde pri kríku iba do nej ľahnúť. Ale najradšej sme sa schovávali v pajte, lebo tam bolo šero aj vo dne a k večeru tma. Tam sme sa zahrabali viacerí do sena a ťažko sa nás tam hľadalo.

Ten zo žandárov, ktorý začal hru skríknutím „už“, musel rátať do sto. Potom zakričal „už idem” a všetci žandári išli hľadať a chytať raubírov. Keď všetkých našli, úlohy si vymenili. Niekedy, keď nemohli žandári posledných nájsť, aj vlastní ich prezradili, aby sa mohlo pokračovať v hre. Hrávali sme sa to obyčajne podvečer, keď sme už všetci mali hotové úlohy a hrávalo sa dovtedy, pokým nás mamy nezačali zháňať na večeru.

Keď sme boli už väčší, ja som chodil do Dimitrovky hrávať s Gustom Prokešom tenis. Tam bol správcom tenisových kurtov pán Illéš, ktorý neskôr prešiel za správcu na Slovan, kde som aj ja neskôr hrával s kolegami zo SLPK (Slovenská plánovacia komisia) a s kamarátmi. V Dimitrovke bolo dobré to, že vo veľkom športovom areáli mali aj bazén, kam sme si po tenise chodievali zaplávať.

V prieluke medzi naším a Prokešovským domom sme si ako mládenci urobili volejbalové ihrisko. Stĺpy sme urobili tak, že sa dali vyťahovať. Boli osadené v drevených kastlíkoch zakopaných v zemi. Na noc sme ich vyťahovali a spolu so sieťou a loptou sa to u nás skladovalo. Hrávali sme tam medzi sebou a tiež turnaje. Chodievali sa k nám hrávať chlapci z celej Pozotórie. Pokiaľ nás nebolo dosť, nechali sme ich zahrať si s nami. Turnaje sme hrávali s ostatnými ulicami alebo s tými, čo si chceli s nami zahrať. Často k nám chodieval hrávať aj Prof. Jano Víťazka, ktorý bol telocvikárom a učil na Fakulte telesnej výchovy UK.

Basketbal sme hrávali obyčajne v telocvični meštianky za našou školou, kam som ja od malička chodil cvičiť na náradie. Cvičili sme na bradlách, hrazde aj kruhoch. Skákali sme cez kozu a koňa na šírku, a cez koňa aj na dĺžku. Odrážali sme sa z pérového mostíka a doskakovali na žinenky.

Cvičiteľ, čo nám dával záchranu a čo nás cvičil, bol z ORLA. Orol bola slovenská telocvičná katolícka organizácia taká, ako v Čechách SOKOL.

Cez zimu sme chodievali hrávať ping-pong (stolný tenis) do Orlovne.

To bola pomerne malá telocvičňa za starou Ľudovou školou na Hornom konci. Raz, keď sme tam v zime večer už ako mládenci hrali ping-pong, doniesla sa nám smutná správa, že náš priateľ Ivan Horváth zahynul pri lyžovačke v horách pri Prostrednom vŕšku. Bol sa s kamarátmi lyžovať v lese a zašli až ku Kocmundovi, čo bolo od dedovho hostinca asi dve hodiny cesty. Kocmunda bol horár, ale mal v lete pri horárni posedenie a v zime vnútri malú krčmičku, kde predával občerstvenie, víno a pivo. Chlapci sa tam napili a cestou domov Ivan nevládal a skolaboval, pretože mal slabé srdce. Než prišla z dediny pomoc, bol už mŕtvy.

V zime sme sa ako chlapci chodievali korčuľovať na „Pánty” alebo sme hrávali hokej na školskom dvore medzi cintorínom a ZŠ. Ja som hokej hral len asi dve sezóny, potom som robil rozhodcu. Pánty, to bol vysoký adrenalín. Tam sme sa chodievali korčuľovať „na gumu”. Pánty boli na jeseň a v zime pod vodou asi 30-40 cm hlbokou. Keď začalo mrznúť a na Pántoch bol tak asi 5 cm ľad, išli sme tam. Na baganče s koženou hrubou podrážkou sme si prišroubovali „kvinťáky” a šikovne sme naskakovali na ľad. Kvinťáky boli také korčule, ktoré mali bočné príchytky na závit a priťahovali sa kľúčikom na podrážku. Bolo potrebné sa na suchu rozbehnúť a naskočiť na ľad v behu a hneď jazdiť. Ľad sa pod nami, ako sme šli na korčuliach, prehýbal a za nami narovnával. Zastať sa nesmelo, ani dvaja nesmeli ísť vedľa seba, lebo hneď bol človek po kolená vo vode. Keď sme sa adrenalínu dosť nabažili, tak sme museli rovnakým spôsobom sa dostať na súš. Ináč hrozilo vykúpanie. Aj tak sme občas došli domov s ľadovými zamrznutými nohavicami alebo podkolienkami, pokiaľ sme mali oblečené „pumpky”, ktoré sme neradi nosievali. To boli také nohavice ako dnešné golfky, ktoré sa pod kolenami zapínali. S obľubou ich vtedy nosievali Česi, my nie.

Lyžovať sme sa chodievali do hôr, najmä, keď sa vybudovala povyše Kamennej svine Slalomka, ktorá bola neskôr aj osvetlená, že sa dalo lyžovať aj večer. Svah bol dobrý, strmý, vyrúbaný medzi stromami. Po pravej aj ľavej strane bol les, takže Slalomka bola krytá od vetra. Nevýhodou bolo, že hore sa muselo vyšliapavať. Vtedy nám to až tak nevadilo, lebo sme boli mladí.

Nerád som sa chodieval lyžovať na Malú Baňu, kam ma vždy volali frajeri, ktorí vedeli lepšie lyžovať a chceli sa ukazovať. Tam totiž išlo o život. Hore sa muselo vyšliapať a dolu sa išlo jedinou hlbokou cestou v lese alebo nižšie pomedzi vinohrady. Keď bol sneh ušliapaný alebo zľadovatený, jediné zastavenie bolo možné pádom, lebo po obidvoch stranách cesty bol vysoký breh. Boli sme radi, keď sme došli domov celí, aj keď poriadne poudieraní. Ale kto tam nešiel, tomu sa všetci posmievali, že je sraľo.

Nuž také bolo naše detstvo na dedine. Radostné a veselé. Prvé rádio sme mali doma niekedy od roku 1936. Neboli TV ani drogy, ale bolo nám fajn.

Dnešné deti také zábavky už nemajú a v meste už vôbec nie.

KOSTOLY, PROCESIE, SVATBY A POHREBY

V Rači boli pôvodne dva kostoly. Obidva na Hornom konci. Rímsko-katolícky farský kostol Sv. Filipa a Jakuba, o ktorom je prvá zmienka už v roku 1306. A evanjelický kostol, asi o 300 metrov ďalej od katolíckeho, ktorý sa datuje od roku 1835. Postaviť si ho nechala nemecká menšina, ktorá tvorila takmer štvrtinu obyvateľstva Rače a bola takmer celá luteránska.

Farský kostol sv. Filipa a Jakuba.

Evanjelický kostol.

Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov.

Keď sa Rača rozrástla v okolí hradskej a pod hradskou (vtedy sa číslovali domy jednotne v celej Rači – my sme mali pôvodne domové číslo 700), v roku 1937 postavili nový kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov priamo v cintoríne. Jednak, aby to mali ľudia z Pozotórie a Kolónie bližšie, a aj preto, aby sa v ňom slúžili zádušné sv. omše.

Farárom bol staručký pán dekan Rudroff, ktorý mal spočiatku jedného a neskôr, keď bol už aj dolný kostol, dvoch kaplánov.

Cesta do farského kostola (keď už boli dva kostoly, sa mu hovorilo aj „horný“), trvala pol hodiny, pri rýchlej chôdzi 20 minút. Ja to viem presne, lebo odkedy som začal chodiť do školy, som tam chodil miništrovať. Spočiatku s Gustom alebo s mamou, neskôr sám. Tatkovi to niekedy z kostola trvalo aj dve hodiny, na čo sa mama veľmi hnevala, lebo my sme ho museli čakať s obedom. Otec bol v cirkevnej rade a „cirkevným otcom”, ktorý zodpovedal za výber cirkevnej dane. Tá sa platila priamo na fare. Tatko chodil len v nedeľu na „hrubú”, čo bola nedeľná omša o 10. hodine vo farskom kostole (vtedy sa ešte v sobotu doobeda robilo). Otec bol v dedine známy a vážený a keď išiel s kamarátmi z kostola, tak ho viacerí volali: „Gustibáči, poďte na pohárik”. Niekedy to boli aj tri pivnice. Nedeľný obed sa u nás bez otca nikdy nezačal.

Vo všedné dni bývali omše o 7. hodine. Miništrovať som chodil so školskou taškou na chrbte, lebo z kostola som sa musel ponáhľať rovno do školy. Najhoršie to bolo v zime, keď sme chodili miništrovať na roráty. Tie bývali o 6. hodine. To som musel vstávať o 5. hodine, rýchlo sa obliecť aj najesť, keď som nešiel na prijímanie, a „trapom” do horného kostola. Z kostola domov a potom do školy. Keď sa nechcelo ísť Gustovi, chodila so mnou mama. Ešte šťastie, že bolo dosť miništrantov aj z Horného resp. Dolného konca, čo to mali bližšie, takže som nemusel chodiť každý deň.

Procesie boli dve v dedine: na Veľkú noc v sobotu podvečer na Vzkriesenie a na Božie telo, a dve veľké mimo dediny: 15. augusta išla procesia do Pustého kostolíčka a v septembri do Mariatálu, dnešnej Marianky.

Procesia na Božie Telo. Račištorf 1931.

Pôvodne sa chodilo na Vzkriesenie a na Božie telo na Dolný koniec ku kapličke sv. Anny, neskôr len po námestie, kde sa procesia otočila a išla nazad do kostola. Vpredu niesol kostolník kríž, za ním niesli mládenci „koruhvičky” (zástavy s náboženskými motívmi), potom sme išli všetci miništranti v sutanách, bielych vyšívaných košeliach po kolená a golieroch farby sutany. Za nami išli kapláni a pán dekan s monštranciou. Potom išla cirkevná rada, speváci, obyčajne aj dychová hudba, až potom ostatní ľudia.

Na Božie telo bola celá cesta posypaná kvetmi a ružovými lupeňmi. Ja som mal radšej procesiu na Bielu sobotu. Totiž na vzkriesenie sme dostávali vždy niečo nové: nohavice alebo celý oblek, jarník alebo aspoň nové topánky. V tom sme sa potom ukazovali na vzkriesení. A rovnako sme sa tešili na večeru. U nás sa totiž držal pôst na Veľký piatok a na Bielu sobotu až do vzkriesenia. Vyhladnutí sme sa doma vrhli na údené, šunku, syry a vajíčka s čerstvým chlebom.

Pustý kostolíček postavili obyvatelia Račištorfa, Vajnor a Svätého Jura na znak vďaky Panne Márii za skončenie moru, ktorý zahubil veľa občanov týchto dedín. Sv. omša sa tam slúžila len raz v roku na sviatok Nanebovzatia Panny Márie a zo všetkých troch dedín tam chodili v tento deň procesie. Z Račištorfa išla procesia od horného kostola s krížom, koruhvami a hudbou od farského kostola. Peši chodili s procesiou kapláni, pán dekan sa nechal doviezť. Omšu slúžili striedavo farári z týchto dedín. Kostolík je malý, a preto sme stávali počas omše vonku pod košatými stromami.

My sme tam radi chodievali. Aj preto, že tam bolo vždy veľa šiatrov a otec nám tam po omši obyčajne kúpil nejakú maličkosť. Pokiaľ sme boli malí, vozievali sme sa s mamou a dedom na koči. Ostatní išli pešo s procesiou. Dedo nechal vždy kočírovať nášho otca a on si to vážil a užíval. Kočíroval v čiernom obleku s motýlikom a bielymi rukavicami. Tam nás už čakal dedov paholok, ktorý šiel s procesiou. Kočiar prevzal, celý čas zaparkovaný strážil a na určený čas pristavil k odchodu.

Do Mariatálu chodievala procesia cez hory peši. Išla od farského kostola cez les s mariánskymi piesňami až po Malú Baňu. Odtiaľ išiel každý svojím tempom až na kraj Mariatálu. Tam sa znovu všetci zoradili a išli spievajúc až do veľkého kostola. Potom sa ľudia rozišli až do omše, ktorá bola na druhom konci lesa pri Mariánskej jaskynke, kde bola aj studnička s dobrou vodou. Za pekného počasia bola omša práve tam vonku, lebo do kostola by sa všetky procesie nevmestili. Do odchodu sa v lese obedovalo, každý čo si doniesol alebo bohatší v hostinci. Okrem prehliadky šiatrov sme si kupovali aj sladkú na žlto zafarbenú citrónovú vodu z päťlitrových uhorkových fliaš, ktorú tam domáce babky za bagateľ predávali proti smädu.

My sme ako malí aj tam chodievali s dedom na koči. V Mariatáli sa kočiar odstavil na dvore v hostinci nad kostolom, ktorý mal predtým, než išiel do Račištorfa, prenajatý môj dedo Karol a moja mama sa v ňom aj narodila. Hostinský sa s dedom poznal a dedo nás tam vždy pozýval po omši na obed. Keď sme boli väčší, tak sme už celá partia chodili s procesiou cez hory peši. Obyčajne sa k nám pridávali aj dievčatá nielen z našej ulice. Okrem toho, že sme boli na procesii, bola to aj dobrá zábava celou cestou cez les.

ŠKOLY V RAČIŠTORFE

V roku 1934, keď som ja išiel do prvej triedy, boli v Račištorfe dve školy. Katolícka ľudová 5-triedna škola pri terajšej zastávke električky vo Výhone (dnes ZŠ Jána de La Salle) a štátna Meštianka hneď vedľa. Meštianka bola vtedy taká škola, kde bola normálna päťtriedna škola, a tí, čo sa nedostali do gymnázia (vtedy boli len osemročné gymnázia) alebo na odborné školy ako boli priemyslovky (strojnícka a stavebná), obchodná akadémia, rodinná škola alebo na učilištia, v meštianke vychodili povinnú školskú dochádzku. Na meštianke sa nematurovalo ako na ostatných stredných školách, ani sa nedostával výučný list ako na odborných učilištiach. Meštianky boli len štátne ako teraz druhý stupeň ZŠ.

V našej ľudovej škole bol riaditeľom Arpád Fikár, maďarský starý mládenec, fičúr a zvláštny človek. Tvár mal od fajčenia zvráskavenú ako stará doga. Obliekal sa parádne, módne a nosil sa, akoby bol nejaký gróf. Mal záľubu a koníčka v kaktusoch, a preto na všetkých oknách a takmer v celej škole boli len kaktusy. Nevedel ani dobre po slovensky. Známa bola jeho veta: „Ča pápreš, ty chmula ničemná”, čo znamenalo: „Čo babreš, ty chmuľo ničomný”. To keď niekto niečo vyviedol, prišiel k nemu, pravou otvorenou dlaňou ho strkal do ľavého pleca s touto známou vetou.

Učiteľ a správca školy Arpád Fikár so žiakmi IV. triedy.

Dvakrát do týždňa, obyčajne v stredu a sobotu, vždy podvečer, chodil našou ulicou na stanicu a vlakom do Bratislavy. Vtedy sa ináč do mesta nedalo ísť, len vlakom alebo taxíkom, ale ten bol veľmi drahý. Auto vtedy v Račištorfe mali len najbohatší ľudia. Hovorilo sa, že Fikár chodí v meste do bordelov. Učil ma v tretej triede a ja som bol jeho pravá ruka. Asi preto, že chodil k môjmu dedovi na obedy aj večere. Hocikedy ma cez vyučovanie poslal k dedovi: „Janko, pôjdeš k tete Paulínke, povieš jej, že ruky bozkávam, a donesieš mi 15 dkg oškvarkov a dva okrúžky chleba”. Ja som sa ulial z celej hodiny a ešte mi teta Paula, moja krstná, alebo ujo Lexa, dali aj nejakú dobrotu. A keď presádzal kaktusy, tak si vždy len mňa brával ako pomocníka. A to bolo dosť často aj cez hodiny alebo po vyučovaní a niekedy aj v sobotu. Kaktusy boli nielen po celej škole, ale mal ich aj plný byt, ktorý bol priamo v škole na prízemí. Išlo sa do neho z ulice od terajšej električky, ale tiež aj zo školy dole schodmi z poschodia. V zime ma posielal do bytu zakúriť mu alebo priložiť do kachieľ.

V prvej triede ma učila pani učiteľka Domčeková, veľmi milá a dobrá pani, ktorú sme brali ako našu druhú mamu. V druhej triede sme mali takú mladú, peknú, prsnatú pani učiteľku. Meno už neviem, ale všetci chlapci sme boli do nej zaľúbení. V tretej sme mali Fikára, v štvrtej nás učil Vilo Krušpán, neskorší švagor môjho uja Karola, ktorý si zobral za ženu jeho sestru Irenu. V piatej triede bol učiteľom kantor pán Moravčík. Hrával v starom kostole na organ a my ako miništranti sme mu chodili „ťahať mechy” na „chórus”.

V tom čase organ nemal nafukovanie mechov elektrické, ale z organa vytŕčal hranol asi 10x10 cm asi meter do priestoru. Vedľa tohto hranola bol taký asi 30 cm vysoký pevný stojan, na ktorý sme sa postavili a pravou nohou sme hranol tlačili dolu a tým sme napĺňali mechy-dúchadlá, aby sa dalo na organe hrať na píšťaly. Hore sa hranol vracal sám. Chodili sme tam radi ťahať mechy, lebo ako menší sme sa na hranole vozili. Keď sme ho nevládali stlačiť, museli sme sa naň postaviť a váhou stlačiť dole. Potom sme sa postavili na kastlík a čakali, kým vyjde hranol hore.

PRECHOD FRONTU

Rača bola oslobodená 3. apríla 1945. Rudi Mesároš nám ponúkol, aby sme išli pred frontom k príbuzným jeho manželky Valči, ktorí bývali na úpätí hory neďaleko Horskej vinárne. My sme sa k nim aj s Rudiho rodinou nasťahovali. Bolo nás veľa, tak sme spávali na povale v sene. Odtiaľ bol krásny výhľad na dolnú Raču až po Rendez a Vajnory, takže keď sa blížili ruské tanky a pechota, všetko sme pozorovali ako na dlani. Ja som bol vtedy už šestnásťročný mládenec a mal som tam aj svoj bicykel. Na tretí deň mi otec dovolil, aby som sa išiel pozrieť domov a nakŕmil Bodríka, kozu a sliepky. Svine sme už vtedy nemali.

Keď som na bicykli došiel domov, okná boli všetky porozbíjané. Rýchlo som všetko nakŕmil, ale čo čert nechcel, ďalší voj Rusov začal dedinu ostreľovať mínami. Míny pískali a keď dopadli, bolo počuť výbuch. Ja som si na hodinkách odsledoval interval, v ktorom míny padali. Bola to necelá minúta. Všetko jedno mi nebolo. Najprv som si medzi mínami vyniesol k bráne bicykel. Kryl som sa pri mure, lebo míny padali od Jura. V ďalšej prestávke som zamkol dom. Potom som rýchle zamkol bránu, sadol na bicykel a fujazdil nazad. Na hradskej ma zastavil ruský vojak a prvé, čo bolo: „Davaj časy”. Tak som prišiel o hodinky, ale bol som rád, že mi nezobral aj bicykel. Keď som to rodičom povedal, viacej ma dole nepustili.

Keď front prešiel, išli sme všetci domov. Prvé, čo bolo, sme nakŕmili psa, kozu a sliepky a zatĺkli okná doskami. Jedna mína nám padla aj na strechu. Tú sme tiež museli opraviť. Asi po troch dňoch k nám nasťahovali jedného ruského oficiera aj s pobočníkom. Rusi mali hlavný stan v nemeckom kulturáku. Jedného dňa, keď som bol sám doma, ma zobral náš oficier, aby som išiel s ním do dediny. Na vrchu našej ulice nás zastavil nejaký chlap, Rus, ktorý držal niečo ako pištoľ vo vrecku. Oficiera sa pýtal, kde býva. Keď mu povedal, že u nás, tak nás eskortoval domov. Neviem, či chcel peniaze, alebo čo. Keď som otvoril a vošli sme dnu, hnal nás do zadnej izby, terajšej jedálne. Ja som šiel prvý a za mnou oficier. Ten mal ale v tej izbe, kde s tým druhým Rusom u nás spával, hneď za dverami položenú šabľu. Ako prešiel za dvere aj on, chytil šabľu a toho chlapa sekol do hlavy. Keď ho spacifikoval, zistil, že nemal žiadnu zbraň a sám ho odviedol na veliteľstvo. Keď sa oficier vrátil, povedal, že to bol diverzant, pravdepodobne Banderovec, a že ho zastrelili.

Ešte jednu nepríjemnú vec som zažil. Asi po týždni sme išli ja a Fero Kiš na potulky hľadať náboje a svetlice, ktorých bolo vtedy všade plno. Išli sme smerom do mesta popod vinohrady a za Kolóniou na lúke sme našli mŕtveho Krasnoarmejca. Na prsiach mal položenú stranícku legitimáciu.

Vtedy sme si to neuvedomovali, ale s muníciou, ktorej sme si nazbierali, koľko sme chceli, lebo všade sa povaľovala, sme robili psie kusy. Najradšej sme odpaľovali svetlice. Vojenské svetlice boli také, čo svietili, pískali alebo vybuchovali. Hilzňu (nábojnicu) mali všetky alumíniovú. Tá sa nožíkom pri spodku navŕtala tak, aby tam bola dierka. Navŕtané sme ich postavili na betónové stĺpy Khandlovej ohrady na druhej strane našej ulice. Potom sa zobral obyčajný náboj, najlepšie letecký z 20 cm kanóna, aké mali namontované nemecké Messerschmitty. Z hilzne sa vybral náboj a prach sa nasypal ako cestička k nachystanej dierke na svetlici. Keď bolo všetko pripravené, zakričalo sa „teraz“ a naraz sme všetci zapálili cestičky z pušného prachu a trielili sa schovať k Prokešovej bráne. Pre istotu, keby sa náhodou nejaká svetlica roztrhla, aby nás neporanila. Keď to začalo búchať a pískať, obyčajne vybehla pani Prokešová a nadávajúc nám, nás rozohnala. Alebo sme v záhrade za potokom, keď sa zotmilo, robili ohňostroje. Nábojov sme mali dosť. Pušný prach sme vysypali na kôpky, k nim sme z ďalších nábojov urobili z pušného prachu cestičky a zapálili. Keď sa oheň dostal ku kôpke pušného prachu, tak tá pekne vzbĺkla. To boli naše bežné, aj keď dosť nebezpečné, zábavky po prechode frontu.

Ale najhoršiu aj najnebezpečnejšiu vec sme vymysleli my dvaja s Ferom Kišom. Zobrali sme niekoľko tých kanónových leteckých nábojov a klince a išli sme na bicykloch na vajnorský bager. Tam bola stena bagra od hradskej takmer úplne kolmá. To bolo niekedy koncom apríla alebo začiatkom mája, keď bolo ešte zima a nikto sa nekúpal. Poobzerali sme sa, či tam nikto nie je, zahrabali sme náboj do štrku a na rozbušku sme tiež zasypali štrkom klinec. Potom sme vyšli hore asi na dvojmetrový kolmý svah a odtiaľ sme púšťali väčšie kižlíny (hladké štrkové kamene) na klince, ktoré boli na rozbuškách. Samozrejme, že ako sme pustili kižlín dole, rýchlo sme ruku stiahli. Nie vždy, ale niekoľkokrát sa nám podarilo, že kanónový náboj vybuchol. Bola to poriadna šupa a štrk lietal na všetky strany. Bola to mladícka nerozvážnosť. Dnes by som to už nerobil.

Bratislava, marec 2012

 

JÁN MAJER nás opustil 7.4.2012 na Veľkú Noc okolo 9.00 ráno. Spomienky dopísal tesne pred smrťou a poprosil ma, aby som ich rozoslala každému z rodiny. Na počesť dedkovej pamiatky som sa rozhodla zviazať tieto spomienky a venovať rodine.

 

Odpočívaj v pokoji, deduško.

Vnučka Norika Brunovská
11. apríl 2012