Teta Paula: SÁGA rodu Karola Mészárosa.

Rozprávanie o rode Karola MÉSZÁROSA podľa svojich pamätí napísala Paula Marcinková,
rod. Mészárosová (*1905 - †1998). Bratislava, apríl 1996.

Rodina Karola Mészárosa

Začiatky

Naši rodičia, Karol Mészáros (*1868 - †1949) a Albertína (Berta), rod. Krížiková (*1883 - †1917) začali manželský život v Mariathale (Marianke). Mali tam hostinec a tam sa im narodila prvá dcérka Anna (*1901 - †1972). Išlo im tam dobre, lebo chodili tam pútnici ako aj teraz. Boli tam len pár rokov, lebo v Rači (vtedy Récse) bol na predaj dom.

Mamini rodičia, Ferencz Križik (*1836 - †1899) a Veronika, rod. Nagyová (*1848 - †1932), ich chceli, tak ich podporili a kúpili ten dom aj vinicu. Otvorili si tam mäsiarstvo, lebo tata boli vyučený mäsiar v Budapešti. Na začiatok im dali rodičia kravu a tata začali mäsiarčiť. Išlo im to dobre, bárs v Rači boli dvaja mäsiari, bratia Weissfeilerovci (@) a tí sa hnevali na konkurenta a dávali mäso o 3-4 grajciare lacnejšie. Tam však neboli dlho (čas neviem).

Babička Križička mala štyri deti: Ferencza (*1868 - †19??), Máriu (Marinéni) (*1875 - †19??), Bertu (Albertínu) – našu mamu (*1883 - †1917) a Tóni (Antóniu) (*1886 - †19??). Mama mala sestru v Biskupiciach, tá bola bohatá, dvakrát bohato vydatá a ovdovela druhýkrát. Volali sme ju Bábinéni. Mala veľkostatok, veľký rožný majer, kde aj bývala. Ferencz Krizsik (*1868 - †19??) a Paula, rod. Lednárová, boli naši krstní rodičia. Volali sme ich kerestapa a kerestmama až do ich smrti. Títo naši krstní mali v Rači hostinec, ten dom patril obci. 

Hostinec Krizsik Férencz Vendéglö. Récse ca 1902.

Keď Bábinéni ovdovela, zavolala synovca Ferencza, aby jej viedol majetok.

Hostinec U troch zajacov

Tak tí naši krstní, Ferencz a Paula, s celou rodinou išli do Biskupíc a hostinec v Rači bol voľný. Naši rodičia dali jatku (tak sa volal ten obchod) do nájmu Wallnerovi (naša mama im niesla deti na krst) a išli na ten obecný dom a otvorili tiež hostinec ako naši krstní. Firemný štít dali prefarbiť tiež po maďarsky: Vendéglö a három nyulhoz (Hostinec U troch zajacov). 

Hostinec Mészáros Károly, Récse ca 1918.

Tak sme mali hostinec a mäsiarstvo s bravčovým mäsom. Išlo im to dobre, mama varila, mali sme stravníkov. Keď prichádzali deti na svet, sama už nestačila, a preto sme mali kuchárku a dve slúžky. Jedna bola pri deťoch a jedna v kuchyni a v nedeľu vypomáhal v hostinci Dávid (pivničný majster – vincúr).

Časom sme sa pomaly vzmáhali, mali sme tri vinice, malé hospodárstvo a čo bolo k tomu treba, dva kone (posledné dva krásne kone a kočiar nám ukradli Rusi, keď prišli po fronte), dve kravy, vozy, kočiar a všetko, čo bolo treba. Mali sme sluhu, vincúra a dve robotníčky, keď bolo treba vo vinici.

Po čase dala obec hostinec na dražbu (@) a horko-ťažko ho tata vydražili.
Tak bol hostinec, teda dom, náš.

Náš hostinec bol rožný dom, vedľa bola škaredá kamenitá ulička na kopanice a do hôr. Kopanice boli asi desať nízkych domkov (chatrčí). Dnes je tam krásna výstavba a ulička je vyasfaltovaná. Cez Raču tiekol potok z hornej strany a z dolnej len krátky pod cestou. Tie potoky a vôbec cestu, aká je teraz, projektovali a zakryli dvaja ruskí inžinieri (@). U nás sa stravovali. Boli to šikovní Rusi a velice slušní a inteligentní. Jeden sa volal Hončarenko. Tomu viem aj meno preto, lebo sa ma pýtal, či by som sa nechcela volať Hončarenková. Ale však ja som bola ešte veľmi mladá a on už mohol mať aj 40 rokov.

Na tie potoky a cesty skopali celú vinicu vedľa nás a vedľa uličky a splánovali stred dediny, aká je teraz.

Rodina

Naša mama Berta (*1883 - †1917) porodila 9 detí. Boli to štyri dcéry a piati synovia: Anna (*1901 - †1972), František (*1903 - †1905), ja Paula (*1905), Karol (*1907 - †1958), Jóži (*1909 - †1992), Mariška (*1910 - †1964), Šándor (*1912 - †1993), Rudi (*1914 - †1982) a Margitka (*1917 - †1917).

Mamička nám zomrela v júni 1917, mala 34 rokov. Anna práve skončila jednoročnú obchodnú školu. Mamička čakala jej vysvedčenie, či nebude ako vždy vyznamenaná, ale chudiatko sa nedožila. Zomrela na rýchlu tuberkulózu, to vtedy ešte nevedeli vyliečiť (Lungenkalupierung).

V čase mamičkinej smrti nás žilo 8 detí – brat František zomrel 12 rokov predtým ako dvojročný. Najmladšia Margitka zomrela 4 mesiace po mamičkinej smrti ako osemmesačná. Súrodenci postupne zomierali. Karol bol prvý, potom Mariška, títo dvaja zomreli skoro – po 50-ke. Anna mala 72 rokov, Jóži 83, Šándor 81, Rudi 70. No a ja (Paula) mám 91 a žijem.

Tata Karol (*1868 - †1949) zomreli, keď mali 81 rokov. Ostali ako vdovec až do smrti, bárs mu vodili nevesty a nie jednu, ale on nechcel ani jednu a ostal s nami do smrti.

Po mamičkinej smrti Anna bola v kuchyni s kuchárkou, naučila sa variť. Ja (Paula) som chodila do maďarskej meštianky, Karol išiel za mäsiarskeho učňa, Jóži chodil na stavebnú. priemyslovku, Šándor šiel do Prahy za cukrárskeho učňa, potom sa vyučil aj za kuchára u Šuhajdu na hlavnej stanici v Bratislave. Rudi sa vyučil za elektrikára a bol u železnice učiteľom elektrikárskych učňov. Raz bol v novinách aj s fotografiou.

Anna sa vydala, ja som nastúpila na jej miesto s kuchárkou, ale kuchárka za rok zomrela, Anna mi potom chodila pomáhať. Anna mala za manžela Majera Gustiho, ja, Paula, Marcinku Zoliho a Mariška mala za manžela Alojza Luknára.

Časom sa aj chlapci poženili, ja som všetkých vybavila do manželstva. Karol si vzal za manželku Irenu Krušpánovú, Jóži sa oženil s Jolkou Holéniovou, Šándor si vzal za manželku Jolku Štiftovú a Rudi si zobral za manželku Valču Vrbovú.

Keď sa Karol vyučil a oženil, tata mu prenechali mäsiarstvo a keď bol Šándor vyučený, viedol s tatom hostinec. Ja som išla za pokladníčku do YMKY. Bol prvý Slovenský štát. Manžel sesternice Borči Lajoš Lednár bol ministrom železníc a ten mi poradil to miesto. Bola som tam 17 mesiacov a potom si ma na kočiari odviezol Zoli, môj manžel.

Vydala som sa 37-ročná. Svadbu sme mali 30. decembra 1942. Moja svadba vraj bola senzáciou, lebo keď sme prišli z Bratislavy zo sobáša, desiati husári na koňoch s vytasenými šabľami nás čakali a my sme v aute pod šabľami išli do brány. Tí desiati husári boli potom pohostení..

   

Paula, rod. Mészárosová, a Zoltán Marcinka.

Paula (*1905 - †1998) a Zoltán (*1903 - †1992) Marcinkovci
s dcérkou Vilinkou (*1943).

Elektrina v Rači

V roku 1922 dala obec zaviesť do dediny elektriku. Na to prišli elektrikári Prajzi, boli to tiež šikovní majstri. Elekrina bola pre nás požehnaním, lebo sme mali veľké petrolejové lampy a petrolej bol zlý a nebolo ho aj dostať (nám s petrolejom pomáhali žandári) alebo sme mali karbidové lampy, ale ani to nebolo dobré. Keď boli u nás plesy, zábavy, lampy čmudili, všetci v sále (aj my) nosy čierne, že to bolo až na smiech. To sa stávalo, keď bolo veľa ľudí v sále.

Keď sme mali firemnú tabuľu K trom zajacom, tak ti Nemci povedali: „Warum ist das zum drei Haasen und nicht zum drei Mäderlhauz?“, lebo sme boli tri dievky doma: Anna, Paula a malá Mariška.

Martin Lednár

Keď Lednár Martin (*1879 - †1943) narukoval na prezenčnú službu ako mládenec na 2 roky, mal rád Bertu – našu mamu. Či si dali sľub, to sa nevie, ale keď po dvoch rokoch prišiel z vojny, Berta, naša mama, bola vydatá za Karola, nášho tatu. Rodičia dali prednosť mäsiarovi, lebo Martin bol sedliacky syn (ale rozumu mal za troch). A to bolo veľké nešťastie, nenávidel nášho tatu až do smrti.

Rodina Silvera Lednára v roku 1917. Budúci viacnásobný starosta Martin Lednár je prvý zľava.

Potom si zobral maminu najmladšiu sestru Tóni (*1886 - †19??). Toto manželstvo nebolo dobré, bárs mali 6 detí. Tóninéni tiež skoro zomrela, ako naša mama, a potom si Mártonbáči zobral Marinéni (*1875 - †19??), maminu najstaršiu sestru. Tá bola sedliačka, vdova po Jóžibačim, sedliakovi. Bola dobrá gazdiná, rozumná, nemala deti a priniesla aj majetok a takú potreboval Mártonbáči. Bol bohatý a kúpil aj barónsky majetok, lebo baróni odišli a majetok spravoval Dr. Katona a s tým sa mu to podarilo kúpiť. Bol predsedom v Roľníckej banke v Bratislave. Raz povedal jeden trochu podnapitý človek u nás, že „Martinovi sa obracia blato na zlato“ a hovorilo sa o ňom aj to, že bol slobodomurár. Ale pre nás nebol dobrý človek, lebo to nepriateľstvo z mladosti trvalo až do smrti a my sme to pociťovali až do jeho smrti.

Mártonbáči bol najbohatším človekom v Rači, mal veľké známosti s poprednými ľuďmi, ako bol lekár MUDr. Blaho, otec herca Janka Blahu, a bol veľkým kamarátom s Dr. Jurigom, vajnorským farárom. Ten bol poslancom v parlamente v Budapešti a potom v Prahe. Mártonbáči mal život rád, bol bohatý, ale Pán Boh mu neprial dlhý život. Mal len 64 rokov, keď na stanici v Rači bola v roku 1943 veľká hmla a vlak ho zrazil. Telo pozbierali a zakryli papierom. To sa stalo v ten istý deň, keď sa mne narodilo dieťa, Vilma. Na druhý deň mi to prišla povedať sestra Mariška. Prišla ma navštíviť do sanatória a s takou strašnou novinou.

Po jeho smrti bol veľký smútok. Bolo to strašné nešťastie pre celú rodinu. A náš tata sa dožili 81 rokov a dívali sa, ako sa tie jeho deti majú. Marinéni nás mala rada a bola aj uctená, lebo bola vo veľkom ženskom spolku Ženská jednota. Bol to katolícky spolok a bola jeho predsedníčkou. Rečnievala na veľkých ženských kongresoch. Za odznak mali Červený kríž, v prostriedku bielu holubicu, veľkú asi ako terajšia dvojkorunáčka. Po Mártonbáčiho smrti nám siedmim súrodencom dala každému 20 000 Kč. Či to bolo z jej majetku, alebo to dala za krivdy, to nevieme. Bolo to veľa peňazí. Deťom povedala, že to Mártonbáči (ich otec) sľuboval. A oni to rešpektovali.

Po 1. svetovej vojne

Zažili sme aj ťažké časy, keď nastala prvá ČSR. Hneď na začiatku nám zobrali licenciu (italmérési engedmény) a to nám vykonal Mártonbáči. Bol vplyvný človek a veľký Slovák a dal licenciu svojmu švagrovi Žitnému a ani ten nám neprial. Hostinec mal naproti nás a sľúbil nám robiť konkurenta. My sme žili len z mäsiarčiny a čo sa nám urodilo. Žitný bol bohatý sedliak, mal šesť detí, ale každé malo nejakú telesnú vadu, lebo mal za ženu sesternicu. A druhú licenciu dostal Mártonbáčiho otec. Tiež bol sedliak a mal svoje roky, ale nášmu strýcovi sa to podarilo. Tata za licenciu bojovali, stálo to 17 000 Kč a do roka sme dostali licenciu, hostinec naspäť.

Náš hostinec

Mali sme murovanú ľadovňu s malou predsienkou s dverami do ľadovne a v prostriedku bolo drevené tesnené okno, tade sa hádzal ľad. Keď v zime zamrzol rybník a ľad bol asi 20 cm hrubý, tata najali robotníkov a ti nám narúbali kvádre ľadu a z voza ľad hádzali do ľadovne cez okno. Tam ľad vydržal tak do jari. Obchod (jatku) sme mali malý, pod bránou (dnes je tam kúpeľňa). Tam sme mali drevenú ľadničku, vnútri bola plechová. V lete tata priviezli zabalené bloky ľadu z ľadovej továrne, každý týždeň. Mali sme aj vo dvore vzadu v rohu fridižier, bola to malá miestnosť s čiernou stenou s páleným cementom. Bola chladná a tam sa dávalo mäso po zabíjačke. Odtiaľ sa nosilo do obchodu, ale mäso sa obyčajne do týždňa predalo. Keď sa Karol oženil, tata mu prenechali mäsiarstvo a Šándor, keď sa vyučil, viedol s tatom hostinec.

Náš dom bol starý, mal sálu s javiskom, ale na tie časy vyhovovalo všetko. Boli u nás plesy, zábavy, všelijaké kurzy, aj kúzelníci tu mali predstavenia atď. Vtedy to na všetko vyhovovalo, ale dnes je to všetko okéé!

Náš hostinec mal dobrý chýr, dobre sa varilo a lacno a tata robili veľmi dobré klobásky. Česi ich pomenovali „klobásy s vodotřyskem“. A veľakrát k nám vodil hosťov bratislavský mešťanosta kanonik Dr. Okánik, on bol aj bratislavským farárom. Bol bratom pani Blahovej, Jankovej matky, aj tá bola párkrát u nás s ním a mali sme v našej starej sále veľké hostiny.

Ale bola aj zlá konjunktúra, nebolo peňazí, ľudia dostávali podporu a my v zime, stalo sa, sme za deň utŕžili 27 korún, aj na to si pamätám. Aj to sme vydržali po starom, ale dobre.

Podunajské Biskupice

Krstní v Biskupiciach

Keď Bábinéni zomrela, krstní rodičia, Ferencz a Paula, neostali na majeri. Kerestapa si kúpili menší statok s dlhým domom a veľkým dvorom v Biskupiciach. Keďže mali v Rači vinice, nemuseli kupovať víno, tak si otvorili hostinec. Dom bol uprostred dediny, pekný a veľký v strede Biskupíc. Na jednej strane bol byt, krásne zariadené izby, medzi nimi bola brána s chodbou a na druhej strane bol veľký hostinec. Boli tam dve veľké miestnosti, bol tam s drevenou ohradou šenktýš, tam sa čapovalo víno, pod ním bola veľká pivnica a na boku veľká kuchyňa. Na dvore boli maštale, veľká pajta, za pajtou malá roľka, tam sa pestovali šampiňóny a špargľa a vedľa bola ovocná záhrada no a veľký chotár poľa. To bol druhý veľkostatok.

Hostinec im išiel dobre, aj stravníkov mali.

Krstní mali 7 detí, ako aj u nás, ako keby závodili – keď sa narodilo dieťa u krstných, narodilo sa aj u nás, alebo opačne. Borči bola prvá, potom Jani, Feri, Iluška, Mati, Šani a posledná bola Paula.

Prázdniny v Biskupiciach

Kerestapa Ferencz chodil každú nedeľu do Rače k babičke vyúčtovať, lebo babička mu vyplácala robotníkov, čo pracovali vo viniciach. Keď som ja mala prázdniny, vždy ma zobral do Biskupíc a bola som tam až do konca prázdnin. Mali ma tam radi a ja som tam mala krásne detstvo. V zime sme sa korčuľovali na Malom Dunaji a v lete sme sa v ňom kúpali. Boli tam všelijaké zábavy. Mali sme oslíka, volal sa Hanzi. Keď bola žatva, sluha nám zapriahol Hanziho do malého rebrináčka, kuchárka naložila na rebrináček obed pre žencov a ja s Iluškou sme odviezli obed na pole. Keď sme išli naspäť, zakričali sme „Hanzi, hazafelé“ a Hanzi sa dal do trapu a to bolo velice veselé. Ale tých radostí tam bolo veľa, boli kamarátky, bolo veľa ovocia a vôbec som sa tam mala dobre. Keď som išla domov, vždy ma vyobliekali so šatmi.

Vždy som išla len ja s kerestapom, lebo Anna musela doma pomáhať, Mariška bola ešte malá. Ja som chodila do maďarskej meštianky a bola som s Iluškou asi rovnako stará.

Rodina krstných

Janko študoval v Magyaróváre na vysokej poľnohospodárskej škole, Feri chodil na stavebnú, Mati chodil tiež na poľnohospodársku a Šani bol ešte malý, tak ako u nás Mariška. Kerestapa bol dobrý hospodár, skoro vstával. Nás mal všetkých veľmi rád. Škoda, že tak skoro zomrel, nemal ešte ani 60 rokov. Bol na jarmoku, niekto mu stúpil na nohu. Palec na nohe mu hnisal. MUDr. Klein mu to ošetroval a nechcelo sa mu to zahojiť. Naraz mu prišlo veľmi zle, odviezli ho do nemocnice a do rána zomrel. Bola to veľká tragédia. Ani lekárovi to nenapadlo, že by mohol mať taký silný a zdravý muž cukrovku. Dostal otravu. Ale ako lekár aj vtedy to mal vedieť.

Jani už bol doma, v Magyaróváre vyštudoval vysokú školu poľnohospodársku a to bolo šťastie, hospodárstvo viedol on. Už aj Mati bol hotový agronóm, tak to viedli spolu s kerestmamou.

Keď nastúpila prvá ČSR, Česi pobrali grófom majetky a spravili pozemkovú reformu. Hostinec krstných mal dobrý chýr. Chodili tam Česi, boli tam veľké hostiny a kerestapa mal veľkú známosť u Čechov. Toto využil a podarilo sa mu kúpiť jeden veľkostatok pre Janiho. Bol to krásny grófsky veľkostatok 1 100 hektárový na Žitnom ostrove v Tárnoku. Grófovci bývali v Tárnoku, pani grófka bola v kostole kantorkou na varhanoch. Jani bol s grófovcami veľmi za dobre a so všetkým ich podporoval, čo potrebovali.

Za krátky čas kúpil krstný aj pre Matiho veľkostatok v Hrušove, tiež na Žitnom ostrove, ale ten už nebol taký veľký. Mal 500 hektárov, ale bol tam malý kaštieľ. Po kerestapovej smrti to spravovali Janko s Matim a mamou a so sestrami. Keď kerestmama zomrela a chlapci sa oženili, bola len Iluška a Jani doma.

Keď Maďari obsadili Žitný ostrov, zobrali Janimu Tárnok a Matimu Hrušov aj s malý kaštieľom. Po 2. svetovej vojne sa Maďari museli stiahnuť, museli pustiť aj Žitný ostrov a majetok sa vrátil naspäť, Janimu Tárnok a Matimu Hrušov aj s demolovaným kaštieľom. Musel ho dať celkom do poriadku.

Chlapci sa oženili, Feri, ten už bol dávno ženatý, bol architektom, v roku 1937 projektoval a postavil v Rači na cintoríne rímsko-katolícky kostol.

Manželku mal Gizelu (Gizi), mal dve deti – Evu Križikovú (herečku) a Ferka, ten sa narodil s obrnou, ale vyštudoval, bol staviteľ. Ferko sa oženil, vzal si za manželku Mirču, bola poločeška, vzdelaná a inteligentná, mala dve deti Sášu a Janka. Sáša, keď študovala, bola veľmi pekná, na súťaži bola vyhlásená Miss akadémia. Janko bol umelec.

Borči sa vydala za Čecha, Mlčocha, bol riaditeľom Slovenských železníc. Raz bol pozvaný na poľovačku, išiel na malú stranu, pušku si oprel o pník, a keď si ju zobral, kohútik sa zadrel o halúzku a strelil si do brucha. Dr. Mlčocha pochovali na Morave v jeho rodnej dedine.

Mati si vzal za manželku Marienku, bola učiteľkou v Modre, mali dve deti. Šani si vzal za manželku Hanku, luteránku, deti nepoznám. Paula sa vydala za architekta Kroca, nebol ešte starý, ale nevládal chodiť. Paula ho musela vodiť. Tiež bol Čech. Mali dve deti, Janku a Paulu. Iluška ostala slobodná, bola úradníčkou v biskupickej nemocnici. Musela už bývať len v podnájme.

Keď nastal komunizmus, všetko im pobrali a všetko pošlo.

Bohužiaľ, bola to nešťastná rodina. Prvý zomrel Feri, mal len 42 rokov, po ňom je herečka Eva Križiková a Ferko staviteľ. Borči zomrela 51-ročná. Janko zomrel, keď mal 55 rokov. Mati sa dožil 70 rokov a Šani 60 rokov. Paula mala 75 rokov, zomrela vo Viedni. Bola na návšteve, tam ju operovali, mala rakovinu žalúdka. Dali ju priviezť a tu ju pochovali. Iluška zomrela v zatvorenej miestnosti, museli rozbiť okno, lebo bola do rána mŕtva.

Tak všetci odišli.

Boli bohatí, dobre sa tam žilo, mohli si dovoliť, čo chceli, aj auto už vtedy mali, jediní v dedine. Muži pomreli a z križikovskej rodiny teraz žijú len tri vdovy: Mirča, Marienka a Hanka.

Z vnukov viem len o Eve Križikovej, herečke, a jej bratovi Ferkovi.
Všetky deti nepoznám.

Paula Marcinková, rod. Mészárosová
Bratislava, apríl 1996

---

Súvisiace spomienky:

Ján Majer: SPOMIENKY: Mészárosovci