MAJEROVCI

Žiaľ, o mojom dedkovi a babke z otcovej strany viem veľmi málo, aj to len z počutia, pretože zomreli skôr, ako som sa narodil.

RODIČIA OTCA AUGUSTÍNA

Môj dedko Štefan (*1858 - †1904) bol hostinský v Hasprunke, terajšej Studienke, kde je aj pochovaný. Zomrel v nemocnici, keď ho tam doviezli popáleného od petroleja. Vraj bola v jeho hostinci zábava a na nej sa svietilo na strope zavesenými petrolejkami. Keď jedna z nich dohorievala, dedo ju chcel doliať, ale nechcel kaziť zábavu, preto nedal lampu dole, ale dolieval ju tak, že odšrouboval knôt a keď ju chcel doliať, prasklo na lampe sklo a jeho oblial horiaci petrolej.

Ja som viacej razy, keď som sa vracal z poľovačky v Mikulášove, chcel nájsť dedov hrob, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Podarilo sa mi to až vlani, keď som do Hasprunky zobral Petra Horáka, vnuka Irmanény, ktorá sa o hrob starala až do svojej smrti v roku 1989. Peter ju tam niekoľkokrát viezol a on jediný vedel, kde dedov hrob je. Žiaľ, našli sme už len kríž, pretože keď sa nikto o hrob nestaral, predali miesto niekomu inému. Liatinový kríž s betónovým základom tam našťastie nechali. Ja som odmontoval zhrdzavenú tabuľku, nechal som ju vypieskovať, nafarbiť a napísať na ňu meno, rok narodenia a úmrtia. Až bude teplejšie, zájdeme do Hasprunky s Lacom Feckom, očistíme a nafarbíme kríž na čierno, ako je aj tabuľka, a pripevníme tabuľku.

O babke Júlii, rod. Jankovej (*1861 - †1925) viem ešte menej. Zrejme posledné roky žila u Irmanény (*1901 - †1989), pretože je pochovaná v Bratislave na Martinskom cintoríne v spoločnom hrobe s Irmanény a jej mužom Ďusibáčim Kozmom (*1897-†1974) a Pištabáčim (*1884-†1950), najstarším otcovým bratom.

OTEC A JEHO SÚRODENCI

Ágoston Majer 27. apríla 1915 a ako vojak c. k. armády ca 1918 (?).

Otec Augustín (*1896 - †1970) mal sedem súrodencov. Poznal som len štyroch: Pištabáčiho (*1884 - †1950), Rézinény (*1886 - †1969), Irmanény (*1901 - †1989) a Tonibáčiho (*1903 - †1948). Až z Rodostromu som zistil, že traja súrodenci zomreli: Huberta (*1888) zomrela ako trojročná, Anna (*1891) ako dvojročná a Hedviga (*1894) ako jednoročná.

Najstarší otcov brat Štefan Majer bol riaditeľom školy a kantorom–organistom v Záhorskej Bystrici. Po ňom je tam dnes pomenovaná aj ulica. Ako organista–„rechtor” mal povinnosť piecť a roznášať pred Vianocami všetkým občanom oplátky. Piekli mu ich ženy z domácnosti u neho už od začiatku decembra a tiež ony alebo miništranti ich potom po dedine roznášali. Od občanov dostávali múku, vajcia, masť, prípadne aj víno. Z toho sa potom piekli ďalšie oplátky. Za manželku mal Gitu Kozákovú. Jej brat bol riaditeľom banky v Senici. Deti nemali. Po smrti Pištabáčiho v roku 1950 sa odsťahovala do Senice a tam je aj pochovaná. Keď som bol v Senici na vojenskom cvičení, bol som ju navštíviť. Žila tam sama v rodnom dome.

Rézinény bola vydatá za Šandorbáčiho Amona (*1880 - †1962). Bývali o dve ulice ďalej od nás, na rohu Víťaznej a Oráčskej ulice. Mali dcéru Margitu – bola to naša najstaršia sesternica. Vydala sa za Johana Bemhausera, ktorý bol pedikérom u Veľkého Baťu v Bratislave a občas u nás robil celej staršej rodinnej generácii pedikúru. Syn Karol vyštudoval na stavebného inžiniera vo Viedni. Tam si našiel aj ženu, Juhoslovanku Ružicu. Karol bol vysokoškolským pedagógom na Stavebnej fakulte SVŠT. Ich jediný syn je gynekológ.

Irmanény bola vydatá za Júliusa (Ďusibáčiho) Kozmu – maďarského evanjelika, čo jej súrodenci zazlievali. Bývali v Bratislave na Palisádach č. 52 a na č. 48 mala teta malú mliekareň, kam sme radi chodievali na mlieko, rožky a zákusky. Mlieko vtedy nebolo vo fľašiach, ale vo veľkom hrnci, do neho sa nalievalo z veľkých kanvíc. Kupovať sa chodilo s konvičkami. Z hrnca sa do konvičiek naberalo veľkou žufanou. 25 litrové kanvice mlieka, pečivo, chleby a zákusky jej dovážali okolo štvrtej ráno a nechávali pred obchodom. Vtedy sa nekradlo. Ďusibáči pracoval ako administratívny pracovník v Siemense pri vlakovej zastávke Filiálka a prv než išiel do roboty, dal všetko z chodníka do mliekarne. Jeho jediná záľuba bola chodiť takmer denne na kávičku do blízkej kaviarne Štefánka, kde mal veľa kamarátov, s ktorými hrával šachy. Asi po ňom to mal aj ich syn Julo – otec Lucie Žitňanskej – neskorší šachový veľmajster Slovenska. Zomrel v roku 2009.

Najmladší otcov brat Tónibáči býval tiež v Záhorskej Bystrici. Bol veľký poľovník. Po smrti mi nechal pušky: malorážku, brokovnicu a troják. Jeho manželka, teta Albína, ktorá bola učiteľka, mi však troják nedala, radšej ho predala. Mali len jednu dcéru Irenku, ktorá bola mojou rovesníčkou. Na nešťastie, zomrela v roku 1947 asi mesiac pred matúrou na neznámu chorobu, asi nádor v hlave. Tonibáčiho, ktorý pracoval na Povereníctve stavebníctva, to tak zobralo, že odvtedy sa len trápil, chradol a v priebehu roka zomrel. Všetci traja sú pochovaní v jednom dvojhrobe v Záhorskej Bystrici. Teta Albína si po smrti Tonibáčiho zakrátko osvojila jedno dievča z tamojšej mnohodetnej rodiny, odsťahovala sa do Prahy, kde nechala to dievča vyštudovať medicínu na Karlovej Univerzite. Tá tam dodnes žije, ale my sme sa odvtedy s tetou Albínou už nestýkali. Tá lekárka nechala pochovať tetu Albínu v spoločnom hrobe s Irenkou v Záhorskej Bystrici. Jej pôvodná rodina sa o hrob stará.

OTEC, MAMA A MY DETI

Môj otec Augustín (*1896 - †1970) sa narodil v Habánskom dvore vo Veľkých Levároch. Habánsky dvor boli domy postavené do uzavretého kruhu.

Ako malí sme sa tam boli s otcom pozrieť. Vtedy tam ešte bývali niektorí z jeho známych. Dnes je už Habánsky dvor zlikvidovaný.

Svadba Anny Mészárošovej a Augustína Majera. Račištorf 30. septembra 1924.

Augustín Majer

Otec sa vyučil za obchodníka v Malackách v obchode pána Táborského. Keď sa v roku 1924 oženil s mojou mamou Annou (*1901 - †1972), najstaršou dcérou deda Karola Mészároša, nemali kde bývať. Prenajali si izbu u Gschwengovcov, ktorí bývali vo Výhone hneď pod lekárňou. Mama nikdy nepracovala, lebo mala slabé srdce a starala sa o nás a ešte občas chodila aj k dedovi vypomáhať.

Obidvaja mali maďarské školy. Otec vedel aj po nemecky. Gschwengovci boli nemeckí vinohradníci, ktorí tam každoročne mávali viechu, za čo platili obci nejakú malú daň. Vo viechach predávali vinohradníci svoje víno a na znak toho, že v dome je viecha, bol nad bránou na dlhej tyči zavesený veniec z čečiny.

Brat Gusto sa narodil v roku 1925 v dome u Gschwengovcov.

Medzitým otec s pomocou deda a pôžičky začal pod hradskou stavať dom. Otec chcel podnikať so zmiešaným tovarom. Preto bola polovica domu chystaná na obchod.

Ja som sa narodil v roku 1928 už v dome pod hradskou, hneď po nasťahovaní.

Naša Olina sa narodila v roku 1931.

Mama, ja, Gusto a otec.

Otec a mama.

Gusto, Oľga a ja. Račištorf ca 1934.

Mama a otec, Gusto, Oľga a ja.

NÁŠ DOM A OBCHOD

Keď som bol malý, obývali sme kuchyňu, malú izbu a terajšiu veľkú jedáleň. Ostatné bolo zariadené ako obchod. Dlhý čas na skosenej časti domu na rohu Trávnej a Oráčskej ulice boli schodíky a dvere do obchodu so železnou roletou. Ako malí sme ešte na schodoch sedávali. V terajšej Olininej spálni boli predajné pulty, na stenách okolo boli regály na tovar. V strede, kde je teraz kúpeľňa, bol príručný sklad, z ktorého bol aj vchod do pivnice a za tým sklad. Zo skladu sa neskôr vstavaným oknom do dvora stala chlapčenská izba. Vchod do domu bol zozadu, vedľa bola ručná pumpa, ktorou sa ťahala voda zo studne pod schodmi do pivnice. Vedľa za rohom boli oplechované dvere, kadiaľ sa zdvihnutím drevených podlahových dvier chodilo do pivnice a naľavo schodmi na povalu. Dvere boli zo silného plechu preto, aby sa tam nemohol dostať z dvora zlodej.

V pivnici bolo tiež dokola plno regálov na tovar a vyvýšená drevená „posteľ” na zemiaky. Keď však otec dostal miesto vedúceho skladu v Zimnom prístave v Bratislave a v ulici bola konkurencia – Bloedyho obchod a neskôr aj Hanákov na rohu Oráčskej a Ihriskovej ulice, obchod ostal síce zariadený, ale nevyužitý. Neskôr, keď sme sa rozrástli, otec všetko zariadenie obchodu okrem regálov v pivnici predal. Z obchodu sa miesto dvier spravilo okno, odbúrali sa schodíky a z obchodu sa spravila rodičovská spálňa. V pivnici sa urobil domáci vodovod s ponorkou (elektrickým čerpadlom) v studni. Ručná studňa sa zrušila. Do pivnice pribudli drevené rámy pod sudy a nové sudy 100, 60, 50 a 25 litrové, ktoré si otec každý rok napĺňal vínom od deda Mesároša. Predtým sa museli sudy poriadne vypláchnuť a zasíriť (zaanšlógovať), aby sa víno nepokazilo. To sa zapálil papierový po obidvoch stranách osírený žltý prúžok (cca 3x20 cm) zavesený na tenkom drôte, spustil sa do suda vrchným otvorom a zaštupľoval. Keď dohorel, papier sa opatrne vytiahol. Do zasírených sudov sa tankovalo víno. A tiež tam bola asi 100 litrová kaďa na kyslú kapustu.

Z malého príručného skladu sa spravila kúpeľňa a spálňa pre slúžku. V sklade sa urobilo nové okno do dvora a dvere smerom von. To sme mali našu izbu. Mali sme v nej mosadzné postele, písací stôl a stôl so stoličkami. S Gustom sme sa tam učili aj spávali. Aby bol vchod do domu a našej izby krytý, nechal otec postaviť drevenú verandu.

Vo verande bol veľký stôl, prútená lavica a stoličky. Tam sme v lete obedovávali a otec so svojimi kamarátmi Gustlom Rukríglom a Jožibáčim Mesárošom hrávali v nedeľu mariáš. Niekedy sa k nim pridal aj štvrtý hráč. Vtedy sa hral pauzovaný mariáš. U nás sa hrávalo každý tretí alebo štvrtý týždeň. Striedavo sa hrávalo u Gustla a u Jóžibáčiho. Keď sa hralo u nás, mama niečo pripravila pod zub a ja s Gustom sme chodili s heverom ťahať do pivnice víno zo sudov do karafy. Ja som vtedy nemal rád víno až tak, že keď mi náhodou cez plný hever vošlo do úst, tak som ho vypľul. My sme obyčajne „kibicovali”, ale hlavne počúvali rozprávanie Gustla Rukrígla. On vedel strašne pútavo rozprávať. Najradšej sme počúvali jeho historky zo súdov, lebo on robil prísediaceho na súde. Mal jednu dcéru Oľgu, o niečo staršiu od Gusta. Vyštudovala vysokú ekonomickú ako ja, ale potom sa vydala za luteránskeho farára na Myjave, na ktorého bol Gustl veľmi pyšný.

DVOR A ZÁHRADA

Pri dome bol veľký dvor, za ním plotom oddelená záhrada a tiež malý dvor, kde boli domáce zvieratá. Od veľkej železnej brány, v ktorej strede sa otvárala malá bránka, bol vybetónovaný chodník popri dome až k domovým dverám. Popri domovom chodníku boli až po strechu železné stĺpy a na nich drôtenka, kde sa ťahal vinič „longoš“. Longoš bol aj pri stene na drevenom rastri popri sklade, neskôr našej chlapčenskej izbe. Od Oráčskej ulice bol 2 metre vysoký latový plot a do veľkého dvora veľká brána, aby sa dalo vojsť autom aj nákladiakom.

Vo veľkom dvore bol ešte obrovský orech a dve marhule-ananásky. A búda so psom. Ku koncu Slovenského štátu sme chovali aj kozu. Predtým sme chodievali pre kravské mlieko s konvičkou k dedovi. Otec nechal postaviť vo veľkom dvore vedľa orecha a pri psej búde pre kozu chliev, ktorý bol veľký asi 4x4 metre a asi 30 cm nad zemou. Kozie mlieko bolo zdravé, ale ja som ho neznášal, lebo mi smrdelo. Keď mi ho mama primiešala do cigorky s mliekom, ja som to nevypil. Pre mňa sme aj naďalej chodili pre kravské mlieko. Vždy sme mali strážneho psa, ktorý bol cez deň priviazaný pri búde, ale na noc sa vypúšťal na veľký dvor. Z toho dôvodu mačky u nás nemali šancu.

Do malého dvorka pes nesmel, aby nezadrhol hydinu. Väčšinou sme mali strážneho vlčiaka. Na začiatku Slovenského štátu sme mali veľkého čierneho vlčiaka asi kríženého s Gordon Setterom od nejakých Čechov, čo sa museli vrátiť do Čiech a otcovi ho darovali. Volal sa Bodrík a asi rok vždy, keď bol v noci pustený, preskočil dvojmetrový plot a ušiel. Asi chodil hľadať svojich bývalých majiteľov, ale vždy sa vrátil. Potom si zvykol a u nás dožil.

Ako žiaci sme striedavo s Gustom každú sobotu museli pozametať veľký dvor brezovými metlami. V záhrade sme mali čerešne, višňu, slivku, hrušku, marhuľu a tri jablone. Mama tam pestovala všetku zeleninu, jahody a kvety. Zeleninové hriadky sa museli každý rok na jar porýľovať, čo bola naša chlapčenská robota a radi sme ju robili.

V malom dvorku bola dreváreň, kurník, chlievy pre svine, hnojisko a suchý záchod. Vedľa drevárne bola práčovňa. V drevárni boli priehrady na drevo, koks a uhlie, lebo vtedy sa kúrilo len lokálne. V kuchyni v šporáku a v izbách klubovkami s koksom. V rodičovskej spálni otec nechal postaviť kachle, ktoré sú tam dodnes.

Otec mal záľubu v chovaní prasníc. Dlhé roky sme mali vždy prasnicu, ktorá keď sa oprasila, otec si nechal pre nás dve prasce a ostatné predal.

Vedľa chlievov bol kurník, kde spávali na hambálkoch sliepky a znášali do pripravených hniezd vajcia. Na jar v nich sedeli aj kvočky na vajciach. Keď sa vyliahli malé kurčiatka, museli sa zobrať do tepla do kuchyne a tam sme ich v papierovej krabici kŕmili posekaným na tvrdo uvareným vajcom. Vždy museli mať v krabici aj vodu. Občas sme museli ísť hľadať vajcia aj na povalu nad chlievmi, kde bola uskladnená slama na podstielku svíň. Svine sa kŕmili v predsienke medzi chlievmi a kurníkom, skade sa dreveným rebríkom chodilo aj na povalku nad chlievmi. Bol tam aj murovaný hrant a k nemu prirobené drevené odklápacie dvierka. Tam sa kŕmila obyčajne len prasnica, lebo väčšie prasce na chov boli oddelené a tým sa dávali pomyje s otrubami do dreveného hrantu vonku.

Ako mládenci sme v predsieni strieľali vzduchovkou potkany, čo prišli za sviňami. Podvečer sme si dali zvonka k predsienke stoličku a čakali na potkany, ktoré sa chodili kŕmiť k sviniam do hrantu. Obyčajne schádzali po rebríku z povale. Bola to najmä Gustova obľúbená činnosť.

ZABÍJAČKA U NÁS DOMA

V zime, obyčajne, keď mrzlo, bola u nás doma zabíjačka, niekedy aj dve.

Termín sa musel vopred dohodnúť s ujom Karolom, lebo on chodil zabíjať aj iným v dedine. A tiež oznámiť Irmanény a tete Paule, aby si mohli urobiť voľno a mohli prísť pomáhať, lebo mama mala inej roboty so zabíjačkou: nachystať cibule, načistiť cesnak a prichystať všetko náradie, hrnce atď. A hlavne dohodnúť s ujom Karolom, koľko slaniny a mäsa treba nechať na údenie a všetko ostatné. Napríklad rozdeliť mäso a výrobky, komu koľko a čoho pôjde na výslužky. Teta Paula, aj s dcérou Vilmou, obyčajne varila pečienku na desiatu a segedín na obed, prípadne piekla na večeru jaternice, krvavničky a klobásy, keď už boli hotové. Irmanény vždy prala črevá a keď už bola nakrájaná slanina na masť, škvarila na šporáku v práčovni oškvarky a vyškvarenú masť liala do veľkej gelety. Tá sa potom dala do chladna do pivnice a masť musela vydržať až do budúcej zabíjačky.

My sme s Gustom mali na starosti očistiť a prichystať „rémy” a drevené koryto, reťaze a hlavne kúriť silno pod kotlinou, aby bola vriaca voda na oblievanie svine. Prasa alebo sviňa, ktorá sa mala zabíjať, sa už večer musela oddeliť a nedostala žrať. Keď došiel ujo Karol, pokiaľ sme boli malí aj s paholkami, aby podržali sviňu, keď sa zakáľala. Neskôr sme ju podržali my, alebo sme zavolali na tú chvíľu susedov.

Chlapi si dali po štamperlíku pálenky a keď voda vrela, išlo sa zabíjať. Obyčajne v chlieve sa jej nasypalo trošku kukurice, a keď ju ujo Karol strelil, rýchle sa vytiahla von alebo sa zapichla priamo vo výbehu. Musela sa držať od chrbta, aby niekomu nezlomila ruku alebo nohu, lebo obyčajne poriadne kopala nohami. Mama chytala krv na krvavničky do vajdlinka alebo hrnca. Potom sa k svini, keď už bola na dvorku, pritiahlo drevené koryto, cez ktoré boli prehodené priečne dve reťaze. S nimi sa v koryte sviňa otáčala. Potom sa celá posypala nahrubo mletou živicou. Keď bola sviňa v koryte celá posypaná, postupne sa s veľkým hrncom oblievala vriacou vodou z kotliny a štyria chlapi ju reťazami v tej horúcej vode pootáčali. Robilo sa to tak, že na jednej strane sa reťaze pridržali a na druhej chlapi reťaze potiahli tak, aby sa sviňa pregúlila. Potom sa tzv. zvoncami (do ihlanu zakrútené pocínované plechy, na konci s ostrým hákom na sťahovanie paznechtov z paprčiek) z kože svine zoškrabovali škutiny. Tam, kde bola dobre naživicovaná, išli škutiny dobre dole. Ale aj tak, keď bola ošúpaná, musela sa najmä na hlave a za ušami čistiť nožmi. Keď bola sviňa očistená, ujo Karol jej narezal za šľachami na zadných nohách dierky, my sme priniesli rémy, na ktorých sa sviňa vytiahla z koryta tak, že visela až po zem.

Zabíjačka u nás doma na Trávnej.

Rémy boli do účka zvarené asi 3 metrové lešenárske trubky. Na hornej strane boli navarené háky, na ktoré sa sviňa zavesila a druhé dve trubky mali na koncoch navarené oká, ktoré sa navliekli na vrchnú časť účka. Každú rúru držal jeden chlap a keď začali ísť k sebe, sviňu dvíhali hore. Potom ju ujo Karol od vrchu až dolu rozrezal a vybral vnútornosti. Vnútornosti sa dali variť do kotliny (pečienka, srdce, pajšle-pľúca, slezina, obličky a tiež hlava). Uvarené vnútornosti a hlava sa očistili a dávali do jaterníc. Medzitým mala mama prichystanú varenú ryžu do jaterníc a v krvi naložené suché žemle na krvavničky. Keď vyrezal ujo Karol (medzitým si dával po štamperlíku) slaninu a mäso na údenie, prichystal mäso do klobás, oddelil ostatnú slaninu na vytápanie a rozporcioval celú sviňu. Ostatní sme medzitým krájali slaninu na vytápanie. Pravdaže medzi jednotlivými úkonmi sa desiatovala restovaná pečienka a obedovalo sa. Dospelí popíjali otcovo víno.

Večer sme my deti roznášali „výslužky” blízkej rodine a tým, čo nám posielali výslužky, keď zabíjali oni. Na zabíjačkách bývalo u nás veselo.

NAŠE VZDELÁVANIE

Náš Gusto išiel z piatej triedy do františkánskeho gymnázia v Malackách. Tam študoval až do kvarty, ale gymnázium mu „nerezalo”, tak si urobil v Bratislave stavebnú priemyslovku a potom robil na investičnom oddelení Magistrátu mesta.

Ja som išiel z piatej triedy ľudovej školy v roku 1939 do gymnázia. Spočiatku som chodil s otcom ráno vlakom do mesta, ale cez prvú zimu som do jari býval u Irmanény na Palisádach, aby som nemusel chodiť vlakom. Potom a neskôr ako sekundán som už bol normálnym vlakárom a väčšinou som chodil so staršími vlakármi ako boli sused Oskar Lančarič alebo Igor Holčík. Väčšinou sme chodievali zo stanice z Nového mesta, to bolo asi v tých miestach, kde dnes stoji na Vuka Karadžiča VÚB banka – „zapaľovač”.

Jezuitské gymnázium bolo mladé, pred nami bola len jedna trieda, nemali sme ešte budovu, tak sme pochodili všetky gymnaziálne budovy v meste.

Ján Majer

Do prímy sme chodili na Masarykovo gymnázium na Groeslingovej, potom na Cvičné a II. Štátne gymnázium. To bolo tam, kde je dnes Ministerstvo spravodlivosti. Potom na dievčenské gymnázium na Dunajskej ulici a do „hangára” na Kalinčiakovej. Cez front sme boli v roku 1944/45 v Kaštieli v Ivanke pri Dunaji (tam majú teraz Jezuiti starobinec pre starých kňazov) a po fronte sme chodili na dievčenské gymnázium k Uršulínkam. Sextu a septimu sme znovu chodili na Masarykovo gymnázium. Až konečne do oktávy sme chodili a tam aj maturovali, už nie do Jezuitského gymnázia, ale do III. Štátneho gymnázia do novej budovy, čo postavili Jezuiti na Kalinčiakovej ulici. Nakoniec im to zobrali a urobili tam Farmaceutickú fakultu UK.

Naša Olina išla z piatej triedy do tzv. Rodinnej školy, kde sa naučili všetky domáce práce. Aj preto vie dobre piecť a variť. Nakoniec robila s Gustovou Oľgou v Polygrafických závodoch, závod 04 na rohu Líščích nív a Záhradníckej ulici, čo sprivatizoval muž Tóthovej, čo bola za Mečiara podpredsedníčkou vlády SR.

Bratislava, marec 2012

Druhá čast trojdielnych spomienok

Ján Majer: SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Ján Majer: SPOMIENKY. Majerovci.